Em

1
Emócie a racionalita v Durkheimovej teórii
náboženského života

• Elementárne formy sociologického myslenia
  konferencia pri príležitosti 150. výrocia
  narodenia Émile Durkheima
• 15. 16. 5. 2008, Bratislava
• Miroslav Tížik, PhD.
• Sociologický ústav SAV
• E-mail miroslav.tizik_at_savba.sk
• Grantová úloha VEGA 2/7038/27 Spolocenské
  nerovnosti a otázka spolocenskej súdržnosti
  rozšírenie perspektív (SÚ SAV, 2007-2009)

2
Obsah (re)prezentácie

• a) Durkheim ako inšpirácia antipozitivistických
  sociológii
• b) Od noriem k vztahom premena Durkheimovej
  sociológie
• c) Emocionálne základy náboženstva
• d) Racionalita a teória poznania
• e) Durkheizmus dnes

3
a) Emocionálne základy sociologizmu?

• 1. Teória É. Durkheima zdroj inšpirácie
  interpretatívnych prúdov v sociológii
• - sociálna dramaturgia E. Goffmana
• - etnometodológia H. Garfinkela
• - existencialistická sociológia E. Tiryakiana
• (D. Alijevová Súcasná americká sociológia,
  Pravda, Bratislava, 1985)
• 2. É. Durkheim architekt sociálno-konštruktivi
  stického (alebo aj interakcného, ci
  kulturalistického) prístupu k emóciám.
• (Gene A. Fisher, Kyum Koo Chon Durkheim and the
  Social Construction of Emotions. Social
  Psychology Quarterly, Vol. 52, No. 1 (Mar. 1989),
  pp. 1-9
• 3. Sociálny konštruktivizmus P. Bergera a Th.
  Luckmanna
• 4. Postmodernistické inšpirácie M. Maffesoli,
  Z. Bauman

4
Durkheimovské témy u nasledovníkov príklady
druhej tváre sociologizmu

• Podiel spolocenskej morálky na integrite
  spolocenstva, (zázemné ocakávania), morálny
  poriadok, dezorganizácia integracných štruktúr,
  úzkost, hnev, depersonalizácia H. Garfinkel
• Zosúladovanie interakcií, rituály, rámce
  interakcií (sociálny poriadok),morálne ocakávania
  E. Goffman
• Internalizácia, morálka - P. Berger, Th. Luckmann
• Rituály, homo duplex, vrenie, afekty,
  emblematická figúra, násilie, solidarita M.
  Maffesoli

5
Jazyk ucebníc a prekladov cit ako sociálny fakt
(inštitucionalizácia citu)?

• Absencia prekladov, nepresné preklady, prebrané a
  zjednodušené poucky normatívny nie vedecký
  jazyk.
• Nevedomie a zbúdanie vo vzdelávaní podobné
  náboženstvu
• Medzi halucináciami už systematizovanými a
  prvotnými dojmami, z ktorých vzišli, je casto
  znacná vzdialenost. Toto platí aj pre náboženské
  myslenie. Príciny, ktoré ho uviedli k životu sa
  postupne strácajú z dohladu a napriek tomu, že sú
  stále aktívne, možno ich postihnút už len
  prostredníctvom rozsiahleho systému deformujúcich
  interpretácií.
• (Elementárne formy náboženského života, 2002
  (1912), s. 15

6
Reflexia a sloboda

• Veda predpokladá ...úplnú slobodu ducha. Musíme
  sa odpútat od spôsobov videnia a posudzovania,
  ktoré sa v nás zakorenili dlho trvajúcim zvykom,
  a podriadit sa prísnej disciplíne metodického
  pochybovania, ktoré tiež nie je bez rizika, lebo
  sa netýka morálnej skutocnosti, ktorá je
  predmetom skúmania, ale vysvetlovania, ktoré
  podáva neúplná a nedostatocne informovaná
  reflexia. (Spolocenská delba práce, 200437)

7
City alebo vedomie? Vieme co cítame?

• Maurice Halbwachs Pôvod náboženského vedomia
  podla É. Durkheima. Chronos, Bratislava, 1997
• Pôvodne Les Origines du sentiment religieux
• - Náboženské city alebo vedomie (poznanie,
  racionalita)?
• - Oproti Durkheimovej práci takmer absentuje
  popis tretej casti o rituáloch
• Preklady Representations obrazy, predstavy,
  reprezentácie, viery
• Jazyk (aj prekladu) ktorý usmernuje našu
  pozornost, pôsobí na nás zvonku svojou utlacivou
  silou.

8
b) Zmena dôrazu v teórii É. Durkheima

• Postupný prechod Durkheima od zdôraznovania
  sociálnych faktov pôsobiacich svojou donucovacou
  silou na jednotlivca ( v Spolocenskej delbe práce
  z roku 1893 skúmal právne systémy), k neskoršiemu
  obdobiu (Elementárne formy... z r. 1912),
  v ktorom sledoval sociálne fakty, ako sa v podobe
  morálnych pravidiel internalizujú, ako sa stávajú
  súcastou individuálneho vedomia, hoci stále
  existujú na jeho vedomí nezávisle. Podla tejto
  predstavy tlak už nie je jednoduchým pôsobením
  vonkajšej kontroly na individuálnu vôlu, ale skôr
  morálnou povinnostou poslúchat pravidlo. V tomto
  ohlade je spolocnost nieco nad nami a nieco
  v nás.
• Prechod od zdôraznovania harmónie a vytvárania
  pravidiel k analýze konfliktov, násilia a napätí
  pocas vytvárania sociálneho poriadku v zhustených
  intrakciách pocas rituálov.
• Durkheim sa takto snaží študovat sociálne fakty
  nie len ako fenomény tam vonku, vo svete
  objektov, ale ako fakty, ktoré konajúci
  jednotlivci a sociálni vedci spoznávajú. (L.
  Coser, 1977 129)

9
Ludské zviera homo duplex
Utrpenie je cena, ktorú musíme platit za to, že
existuje sociálny život. (Elementárne formy
náboženského života) Ludské túžby, v ohlade,
v akom závisia na samotnom jednotlivcovi sú
neobmedzené. Bez ohladu na akékolvek vonkajšie
regulujúce sily sú naše zmysly samé osebe
neukojitelné a bezodné. (Samovražda)
10
Samovražda ako prejav vztahu jednotlivca k
spolocnosti

• Homo duplex - Cielom je uzlík vášní.
• Anómia je situácia, ked ludské túžby nie sú
  usmernované spolocnými normami a kde v dôsledku
  toho jednotlivci nemajú pri dosahovaní svojich
  cielov morálne usmernenie. Clovek v takých
  podmienkach zažíva pocity straty morálnej istoty
  a obvyklých ocakávaní, ktorými ho skupina
  zvycajne podporuje.
• Napr. ekonomický rast môže povzbudzovat túžby
  a tým oslabovat vztah cloveka k spolocnosti a
  doviest ho k viere, že sme závislí len sami na
  sebe. Samovražda nie je výsledkom tlaku
  spolocnosti, ale ukazuje vo svojich rôznych
  podobách na typ vztahu jednotlivca k spolocnosti.

11
c) Emocionálne základy náboženstva

• 1. Téma náboženstva v prednáškach už od pôsobenia
  v Bordeaux a aj v prvej knihe Spolocenská delba
  práce z r. 1893 (doplnková téma) až po poslednú
  prácu Elementárne formy náboženského života z r.
  1912 (centrálna téma).
• 2. Od náboženstva ako sociálneho faktu k
  náboženstvu definovanému na základe idey
  posvätna.
• 3. V roku 1897-98 bol v Année sociologique
  publikovaný prelomový clánok E. Durkheima
  (pôvodný text, odprednášaný v rámci kurzu na
  univerzite v Bordeaux v roku 1895 sa nezachoval)
  O definícii náboženských faktov (De la définition
  des faits religieux).

12
Spolocenská delba práce - Náboženstvo väzby
mechanickej solidarity

• Nie je pochybností o tom, že všade, kde vznikne
  nejaká skupina, vytvorí sa aj morálna disciplína.
  Je to však iba jeden z mnohých spôsobov, ktorými
  sa prejavuje kolektívna aktivita. Skupina nie je
  iba morálnou autoritou, ktorá vedie život svojich
  clenov, je zdrojom života sui generis. Vychádza z
  nej teplo, ktoré zahrieva alebo oživuje srdce,
  otvára ho k sympatii, v ktorom sa topí každý
  egoizmus.
• (Predhovor k II. vydaniu Spolocenská delba práce,
  200428)
• Takto skupina (rodina) nie je len zdrojom
  zákonodarstva a morálky, ale aj prostredím, kde
  sa ludia po prvýkrát naucili zažívat prejavy
  citov. Solidarita je sociálna skutocnost, ktorú
  je možno poznat len prostredníctvom jej
  dôsledkov. (Spolocenská delba práce)

13
Idea prvá - disciplinácia a normy vytvárajú
náboženstvo

• Profesná skupina rozhodne má schopnost mravného
  pôsobenia. Významné miesto, ktoré malo v jej
  živote náboženstvo v starovekom Ríme aj v
  stredoveku, poukazuje na pravú povahu jej
  funkcií, pretože náboženská komunita vtedy
  predstavovala mravné prostredie rovnako tak, ako
  každá mravná disciplína nutne vedie k urcitej
  náboženskej forme. ...Prilnutie (jednotlivca) k
  niecomu, co jednotlivca presahuje, toto
  podriadenie súkromných záujmov záujmom celku je
  pravým zdrojom mravného pôsobenia. ...a prevádza
  sa urcených foriem vzniká súbor mravných
  predpisov.
• (Spolocenská delba práce, 200418)

14
Organická solidarita ako pluralizácia vier

• Dôsledkom rastúcej delby práce je zmena
  sociálnych pút na organickú solidaritu. Rozpadá
  sa homogenita clenov spolocnosti a preto ani
  rovnakost nemôže byt sociálnym putom. Mechanická
  solidarita je nahradená novým sociálnym putom,
  ktorým je delba práce. Jednota skupiny je
  založená na vlastnej nedostatocnosti
  heterogénnych jednotlivcov, ktorí sa navzájom
  potrebujú. Dôsledkom je fragmentarizácia
  kolektívneho vedomia a poznanie jednotlivcov je
  viazané na špecializované skupiny, integrované
  spolocným odborným záujmom a konkrétnym spolocným
  cielom.
• Existencia mnohých nezávislých špecializovaných
  skupín vyvoláva pluralizáciu poznania.
  Jednotlivec, ktorý sa delbou práce ocitá
  v rôznych skupinách je zároven vystavený
  situácii, že kolektívne vedomie nie je pre neho
  jediné, ale jedno z mnohých. Znamená to zároven,
  že dochádza k oslabeniu náboženstva ako
  sociálneho faktu, schopného spolocnými rituálmi
  pôsobit integratívne pri vydelovaní zakázaných,
  teda posvätných vecí.

15
Neadekvátnost organickej solidarity

• 1. Aj ked Durkheim považuje za základ moderných
  spolocností organickú solidaritu, nepopiera
  pretrvávanie aj mechanických foriem solidarity.
• 2. Organická solidarita, ktorá je spojená najmä
  s mestským prostredím je podla Durkheima (2004)
  potrebná, a to aj napriek tomu, že je pre
  jednotlivcov psychologicky neadekvátna. Organická
  solidarita je totiž vyprázdnená od blízkych
  osobných vztahov, aké spájajú clenov rodiny a
  náboženských skupín.
• 3. Náboženstvo, ktoré v tradicných spolocnostiach
  utvára stabilný sociálny život, v moderných
  spolocnostiach pokrýva stále menšiu cast
  spolocnosti.

16
Laická ideológia ako náhradné náboženstvo

• Moderná spolocnost, ktorá by bola vyjadrená
  jediným a zjednocujúcim náboženstvom už
  v podstate nie je jediným zdrojom posvätného,
  pretože nie je schopná udržat tradicnú spolocnú
  sústavu náboženských reprezentácii a pocitov na
  pravidelných spolocných zhromaždeniach, kde sa
  jednotlivci opätovne presviedcajú o svojich
  spolocných citoch a spolocných cieloch.
• Túto pôvodnú úlohu náboženstva ako tvorcu
  spolocných citov a cielov však môže podla
  Durkheima v moderných spolocnostiach nahrádzat
  laická ideológia.

17
Rozvinutie teórie náboženstva - inšpirácie R.
Smithom a svojimi žiakmi

• Na skutocnost, že pocas svojho štúdia náboženstva
  svoju definíciu náboženských javov postupne
  modifikoval Durkheim upozornuje hned v úvode
  prvej knihy Elementárnych foriem (s. 31).
• Do vydania knihy v roku 1912 zmenil Durkheim pri
  definovaní posvätného svoju perspektívu, po
  vydaní svojho prelomového clánku aj na základe
  inšpirácie Robertsonom Smithom, na ktorého sa
  casto v Elementárnych formách casto odvoláva a aj
  pod silným vplyvom diskusií na stránkach Année
  sociologique, ktoré rozprúdili jeho žiaci Henri
  Hubert a Marcel Mauss v období rokov 1899 až
  1904. Najmä clánky Esej o podstate a funcií
  obete z roku 1899 a Nácrt všeobecnej teórie
  mágie z roku 1904.

18
Neiluzórnost náboženstva

• Predpokladom Durkheima je, že základným a stálym
  aspektom ludskosti je náboženská podstata cloveka
  (2002 9).
• Náboženstvo je úzko spojené s ludskými problémami
  a potrebami. Aj náboženstvá, ktorých praktiky
  a predstavy vyzerajú ako pomýlené, sú symboly, za
  ktorými podla Durkheima treba hladat skutocnost,
  ktorú symbol odráža a ktorá mu dáva pravý význam.
  Aj tie najbarbarskejšie a najbizarnejšie rituály
  ci najpodivnejšie mýty odrážajú nejakú ludskú
  potrebu, jednu zo stránok života, ci už
  individuálneho alebo spolocenského. Dôvody,
  ktorými ich veriaci ospravedlnuje sám pred sebou,
  môžu byt a casto také sú mylné, skutocné
  dôvody však neprestávajú existovat a je to práve
  veda, ktorá ich má odhalit.
• Neexistujú teda náboženstvá, ktoré by boli vo
  svojej podstate klamlivé. Všetky sú svojím
  spôsobom pravdivé každé svojím spôsobom reaguje
  na dané podmienky ludskej existencie.
• (200210)

19
Základné pojmy

• Viera (croyance)
• Posvätné
• Profánne
• Mana (sila)
• Rituály
• Reprezentácie
• Náboženstvo nepovažuje za nadprirodzený výtvor,
  ale vidí v nom zdroj, z ktorého ludia cerpajú
  energiu, nevyhnutnú pre život. Tu sa venuje aj
  téme dynamiky náboženstva a posvätna. Nepovažuje
  ich za jednoduchý systém ideí a vecí, ale
  predovšetkým ich vidí ako silu (mana).
• Náboženstvo je naviac konaním, pomáha cloveku
  žit a v tom by ho veda nedokázala zastúpit
  pretože život vyjadruje, nevytvára ho.
  (2002463)

20
Náboženstvo

• Náboženstvo je nedelitelná jednota, napriek tomu,
  že sa skladá z castí je to viac alebo menej
  komplexný systém mýtov, dogiem, rituálov,
  ceremónií. ...Náboženské javy sa delia na dve
  základné kategórie vieru (croyance) a rituály.
  Prvá sa týka názorov a spocíva v obrazných
  predstavách (representations), druhé sú vopred
  urcené spôsoby správania. Medzi týmito dvoma
  skupinami je kardinálny rozdiel, ktorý oddeluje
  myslenie a konanie. (2002 44)
• Rituály je potrebné od ostatného konania odlíšit
  iba prostredníctvom zvláštnej povahy ich objektu,
  objektu, ktorý má zvláštny charakter, vyjadrený
  vo viere. Rituál je zadefinovatelný len na
  základe viery, ktorá sa viaže k objektu.

21
Viera

• Každá nám známa náboženská viera, ci už
  jednoduchá alebo zložitá, má rovnakú podstatu ako
  viery ostatné predpokladá klasifikáciu všetkých
  reálnych aj ideálnych vecí, ktoré si len clovek
  dokáže predstavit, do dvoch tried, do dvoch
  protikladných skupín obvykle oznacovaných dvoma
  rozdielnymi termínmi, ktoré velmi presne
  vyjadrujú slová profánne a posvätné (profane,
  sacré). Charakteristickým znakom náboženského
  myslenia je práve toto delenie sveta do dvoch
  sfér, z ktorých jedna zahrna všetko sakrálne
  a druhá všetko profánne. Viera, mýty, dogmy aj
  legendy sú predstavy alebo systémy predstáv,
  ktoré vyjadrujú povahu posvätných vecí, ich
  povahu a moc, ich vznik, vztahy jedných k druhým
  aj ich vztah k veciam profánnym. (s.45)
• Posvätná môže byt akákolvek vec, rituál, slovo,
  gesto. Okruh posvätných predmetov nemožno raz
  navždy definovat jeho rozsah je v závislosti na
  každom náboženstve nekonecne premenlivý.
  (200245)

22
Sakrum - absolútna inakost

• Vztah sakrálneho a profánneho ja založený na ich
  rôznorodosti. Ide o absolútnu rôznost (absolútnu
  inakost alterité radical pozn. M.T.), odlišné
  kategórie, ktoré sú v radikálnom protiklade. Sú
  to dva svety, ktoré ludia považujú za také
  odlišné, že nemajú nic spolocné. Sily jedného
  z týchto svetov proste nie sú totožné s tými,
  s ktorými sa stretávame v druhom, jednoducho sú
  silnejšie, sú iného druhu. (200247)
• Oddelenost posvätného, hoci aj len v podobe
  predstáv vo vedomí jednotlivca, spôsobuje
  špecifické prežívanie, je spojené so zvláštnymi
  emocionálnymi a psychologickými zážitkami.
  Posvätný predmet v nás vyvoláva prinajmenšom
  úctu (ak nie priam obavu) a úcta nás od neho
  oddeluje, udržuje nás v náležitej vzdialenosti,
  súcasne je ale predmetom lásky a žiadosti,
  snažíme sa k nemu priblížit, cítime k nemu
  prítažlivost. (Durkheim, 1998 Sociologie a
  filosofie. SLON, Praha, s. 62)

23
Rituály zakladanie a zažívanie posvätna

• sú procesy, v ktorých sa rodia kolektívne city,
  ktoré vytvárajú cloveka. Inšpiratívnym je príklad
  sviatkov, ktoré sú základom všetkých spolocností.
  V nich totiž vzniká intenzívny zážitok posvätna.
  Práve tieto zážitky, cyklicky a pravidelne
  prinášajúce vášnivé a extatické stavy v cloveku,
  sú situáciami, v ktorých sa clovek presvedcuje,
  že existujú dva heterogénne, oddelené a
  neporovnatelné svety - posvätný svet, ktorý je s
  bežným, profánnym svetom nezrovnatelný a ktoré
  nie sú navzájom od seba odvodené.
• sú druhom konania, ku ktorému dochádza len
  uprostred zhromaždenej skupiny a ktoré majú
  podnecovat, udržiavat alebo premienat urcité
  mentálne stavy tejto skupiny. (s. 17)

24
Sila v náboženstve mana

• Boh však nie je len autoritou, na ktorej sme
  závislí, je tiež silou, o ktorú sa opiera naša
  vlastná sila. Clovek, ktorý poslúcha svojho boha,
  ktorý sa domnieva, že boh je na jeho strane, sa
  k svetu stavia s dôverou a s pocitom stále väcšej
  energie. Rovnako tak sa ani sociálne konanie
  neobmedzuje na to, aby od nás vyžadovalo vecné
  obete, obmedzovanie a úsilie. Kolektívna sila
  nestojí úplne mimo nás, nevykazuje nás úplne mimo
  svoje hranice spolocnost totiž existuje iba
  v individuálnom vedomí a jeho prostredníctvom, je
  treba, aby do nás prenikla a usporiadala sa
  v nás. Stáva sa tak neoddelitelnou súcastou nášho
  bytia, a tým ho povznáša a rozširuje. (2002
  232)
• Za istých okolností (pocas spolocných stretnutí a
  rituálov) je toto posilnujúce a oživujúce
  pôsobenie spolocnosti obzvlášt zrejmé.

25
Zážitok nie myslenie

• Náboženský zážitok - špecifická skúsenost
  jednotlivca, akú pocas náboženských obradov
  zažíva. Veriaci, teda clovek, ktorý žije
  náboženským životom, bezprostredne cíti, co je
  podstatou náboženského života, cíti, že na
  rozdiel od vedy a iných myšlienkových systémov je
  pravou polohou náboženstva nie to, aby nás nútilo
  mysliet, obohacovat svoje poznanie a zameriavat
  sa na poznatky, za ktoré vdacíme vede, ci
  prepájat predstavy iného druhu a charakteru. Ale
  núti nás konat, pomáha nám žit. Clovek, ktorý je
  v kontakte so svojím bohom, nie je iba clovek,
  ktorý vidí nové pravdy, neveriacemu neprístupné,
  je to zároven clovek, ktorý môže viac. Cíti sa
  ovela silnejší na to, aby celil tažkostiam a aby
  ich prekonával. Cíti sa povznesený nad ludské
  utrpenie, pretože sa povzniesol aj nad svoju
  ludskú prirodzenost. (2002 450).
• Takéto pocity prežíva clovek pri kolektívnych
  obradoch, pocas ktorých sa prebúdzajú aj pocity
  radosti, vnútorného mieru, pokoja, nadšenia, teda
  pocity, ktoré sú pre samotného veriaceho dôkazom
  jeho viery.

26
Idealizácia v náboženstve

• Idealizácia je nahrádzanie skutocného sveta
  svetom odlišným, svetom, do ktorého sa clovek
  prenáša v svojich myšlienkach. Nadsadená,
  idealizovaná a transformovaná realita je tou
  presvitajúcou realitou, ktorú možno uvidiet za
  mytológiami a teológiami. Pocas kolektívnych
  rituálov sa pri urcitom raste ich intenzity vdaka
  istému vzrušeniu prebúdza náboženské myslenie,
  ktoré mení podmienky psychickej aktivity cloveka,
  vášne a vnímanie sú silnejšie, niektoré vznikajú
  iba v týchto okamihoch. Clovek casto sám seba
  nespoznáva, cíti sa ako premenený a tým mení aj
  prostredie, ktoré ho obklopuje. Viera je totiž
  predovšetkým teplo, život, nadšenie, prebudenie
  všetkej duševnej aktivity, pozdvihnutie indivídua
  nad samého seba. (2002 459).
• Na úrovni vedomia jednotlivca vzniká situácia, že
  je schopný prežívat vystúpenie zo seba. Aby si
  tieto pocity clovek dokázal vysvetlit,
  prepožiciava im vlastnosti, ktoré nemajú, cím
  však vytvára iný, profánnemu svetu nadradený
  svet, ktorý aj viac uctieva.

27
Rozplynutie JA vo vrení kolektívnych vášní

• Uprostred spolocenstva živeného spolocnou vášnou
  zacíname podliehat takým pocitom a mat sklon
  k takým druhom konania, akého by sme pri
  redukovaní na svoju jedinú osamotenú silu neboli
  schopní. Až potom, ked sa zhromaždenie rozíde
  a my opät zostaneme sami so sebou a získame svoju
  obvyklú rovnováhu, môžeme odmerat výšiny, do
  ktorých sme boli povznesení.
• (Elementárne formy.., 2002 232-233)

28
Revolúcie roku 1989

• Durkheimovká koncepcia kolektívneho vrenia
  umožnuje v kombinácii s Weberovým konceptom
  charizmy vysvetlit dynamiku zmeny v období
  revolúcii pocas roku 1989. Najmä Durkheimova
  kniha Elementárne formy náboženského života
  ukazuje na vznik posvätného v nekaždodennom
  a mimoriadnom období sociálneho života, v ktorom
  je naopak bežným každodenný život ekonomickej
  aktivity. Takéto obdobia Durkehiem spája
  s historickými obdobiami, ked sa pod vplyvom
  velkého kolektívneho šoku sociálne interakcie
  zhustujú, sú castejšie a intenzívnejšie. Takéto
  všeobecné vrenie je charakteristické pre obdobia
  velkých spolocenských tvorivých zmien alebo
  revolúcií.
• Edward A. Tiryakian (Collective Effervescence,
  Social Change and Charisma Durkheim, Weber and
  1989, International Sociology,Vol. 10, No 3,
  1995, pp. 269-281)

29
Reprezentácie

• - sú stavmi kolektívneho vedomia a aj ked ide o
  individuálne reprezentácie (predstavy) sú
  zviazané so skutocnostou vyššieho rádu, sú
  závislé od spolocnosti. Ich obsahy sú svojim
  charakterom objektívne, majú vyššiu,
  nadindividuálnu poznávaciu hodnotu. Nie sú však
  objektivita sama osebe, ale sú imitáciou reality,
  napodobeniny, ktoré sa objektivite približujú a
  zastupujú ju - reprezentujú ju. Sú to obrazy
  sveta, nie však vychádzajúce z vnútra cloveka,
  jednoducho z jeho fantázie, ale sú clovekom
  prijímané v kontakte s ostatnými.
• - je možno ich interpretovat viacerými spôsobmi
  Je to opakované prezentovanie obrazov,
  sprítomnovanie, aktualizácia obrazov skôr
  vytvorených skupinou a uložených v pamäti.
  Reprezentácia je re-prezentácia
  (znovu-sprítomnovanie). Predstavy, obrazy,
  prezentované pocas sviatkov a spolocných obradov
  sa cyklicky, pocas opakujúcich sviatkov a
  slávností opätovne vyvolávajú ,aj s príslušnou
  psychologickou reakciou v jednotlivcovi, sú
  sprítomnované, teda re-prezentované.
• - zmysel má o pojme reprezentácia hovorit aj
  preto, lebo najmä v súvislosti s náboženskými
  javmi býva niekedy zamienaný za pojem viera (vo
  francúzštine croyance)

30
Veda a náboženstvo dve podoby racionality

• Otázka nadprirodzena produkt vedeckého myslenia
  o zákonitostiach fungovania sveta
• Aby sme o niektorých javoch mohli tvrdit, že sú
  nadprirodzené, musíme najskôr cítit, že existuje
  akýsi prirodzený poriadok vecí, co znamená, že
  javy, s ktorými sa stretávame, sú vzájomne
  prepojené nevyhnutnými vztahmi, ktoré nazývame
  zákony. Ak je tento princíp raz pre vždy
  ustanovený, potom sa všetko, co sa týmto zákonom
  vymyká, musí nutne javit ako nieco, co sa vymyká
  prírode, a teda aj rozumu pretože to, co je
  v tomto slova zmysle prirodzené, je tiež
  racionálne a tieto nevyhnutné vztahy vlastne len
  vyjadrujú spôsob logického radenia vecí. Avšak
  tento pojem univerzálneho determinizmu nie je
  taký starý, ani tí najväcší filozofi klasickej
  antiky si ho úplne neuvedomovali. Je výsledkom
  pozitívnych vied, je postulátom, na ktorom
  spocívajú a ktorý sa im vdaka ich rozvoju
  podarilo dokázat. Dokial tento pojem chýbal alebo
  ešte nebol pevne ustanovený, neboli
  nepochopitelné ani tie najzázracnejšie veci.
  Dokial sa nevedelo, co je v poriadku vecí nemenné
  a nezvratné a dokial bol tento poriadok
  považovaný za náhodný volný výtvor, bolo vlastne
  prirodzené, že ich mohla tá alebo oná vôla
  lubovolne menit. Preto aj tajomné zásahy, ktoré
  starobylé národy považovali za zásahy bohov,
  neboli v ich ociach zázrakmi v modernom slova
  zmysle. Pre nich to boli nádherné, ojedinelé
  alebo hrozivé predstavenia, momenty prekvapenia
  alebo vytrhnutia (mirabilia, miracula), ale nikdy
  v nich nevideli prejavy tajomného sveta, kam
  rozum nemá prístup. (2002 35)
• Podobne aj veda v súcasnosti obsahuje takúto
  primitívnu mentalitu, pretože mentalita
  determinizmu nie je taká silná, obzvlášt vo
  vedách o spolocnosti. Je len velmi málo vedcov,
  ktorí sú doteraz pevne presvedcení, že
  spolocnosti sú riadené nezvratnými zákonmi, ktoré
  sú ich prirodzenou doménou. Z toho vyplýva, že
  skutocné zázraky nie sú úplne vylúcené. (2002
  35)

31
Vedecký systém ukazuje svet ako zložitý

• No život v spolocnosti sa už nepovažuje za
  nezrozumitelný a tajomný, skôr naopak, to, že aj
  veci lahko prijímajú predstavy, že napr.
  zákonodarca môže zákony zmenit vlastnou vôlou, je
  to preto, lebo sociálne fakty považujú za
  najjasnejšiu vec na svete, nepocitujú ich
  skutocnú nezrozumitelnost a doteraz nepochopili,
  že na to, aby sme mohli postupne rozptýlit túto
  temnotu, musíme využívat nárocné postupy
  prírodných vied. A takýto postup je
  charakteristický aj pre množstvo náboženských
  predstáv. Nebolo to náboženstvo, ale veda, ktorá
  ukázala cloveku, že veci sú komplexné a tažko
  pochopitelné. (s. 35) Urcitá náhodnost je
  súcastou skúsenosti a nestací na to, aby sme ju
  považovali za nadprirodzené. V prírode je
  normálne že sa objavuje nieco nové. Aby sme
  dospeli k idei nadprirodzena, nestací byt len
  svedkom neocakávaných udalostí. Je naviac nutné,
  aby tieto udalosti boli považované za nemožné,
  teda za nezlucitelné s poriadkom, ktorý právom
  alebo neprávom považujeme odvodený od
  prirodzených vecí. Tento pojem nevyhnutného
  poriadku vytvorili až pozitívne vedy, a preto ani
  protikladný pojem nemôže byt staršieho dáta. (s.
  36)

32
Rozdiel medzi vedou a náboženstvom

• Rozdiel medzi vedou a náboženstvom je teda v tom,
  že náboženstvo sa nesnaží vysvetlovat výnimky,
  novoty a abnormality, ale hlavným cielom
  náboženských konceptov je vysvetlovat to, co je
  stále a pravidelné. Bohovia len velmi zriedka
  slúžia na vysvetlenie monštruózneho, bizarného
  a abnormálneho, zato však ovela castejšie slúžia
  na vysvetlenie pravidelného behu sveta, pohybu
  hviezd, striedanie rocných období, každorocnej
  obnovy vegetácie, regenerácie živocíšnych druhov
  a podobne. V žiadnom prípade teda nie je nutné,
  aby sa pojem náboženského kryl s pojmom
  neobvyklého a nepredvídatelného. (s. 36)
• Na iných miestach Durkheim upozornuje na vztah
  k každodennému životu, teda náboženstvo
  vysvetluje tie situácie, s ktorými je clovek
  konfrontovaný bežne a opakovane. Idea tajomna
  teda nie je primitívneho pôvodu, ale stretávame
  sa s nou až v pokrocilejších náboženských
  systémoch. Nemôže byt teda považovaná za
  charakteristický znak náboženských javov, lebo by
  sme kvôli tomu vylúcili väcšinu faktov, ktoré si
  žiadajú vysvetlenie.

33
Veda a náboženstvo dve podoby viery

• Kniha Elementárne formy sa netýka výhradne vedy
  o náboženstve.
• V skutocnosti je tomu tak, že každé náboženstvo
  jednou svojou castou presahuje okruh náboženských
  ideí v prísnom slova zmysle, a práve tu možno
  prostredníctvom štúdia javov súvisejúcich
  s náboženstvom obnovit tiež štúdium problémov,
  ktoré boli až doteraz diskutované len vo
  filozofických kruhoch. (s. 16) Prvé ucelené
  predstavy o svete aj o sebe samom boli
  náboženského pôvodu. Neexistuje náboženstvo,
  ktoré by nebolo zároven kozmológiou aj
  špekuláciou o božských veciach. Ak sa filozofia
  aj vedy zrodili z náboženstva, znamená to, že aj
  samotné náboženstvo zaujímalo spociatku miesto
  vied a filozofie. (s. 16). Náboženstvo sa však
  neobmedzilo na obohatenie vopred sformovaného
  ludského ducha o nové idey, ale samo ludského
  ducha formovalo. Ludia náboženstvu nedlhujú len
  významnú cast svojho poznania, ale aj formu
  predurcujúcu spôsob, ktorým je toto poznanie
  rozvíjané. (s. 16) Dalo by sa povedat, že ide
  o spôsoby, ktoré usmernujú našu pozornost no
  zároven aj nasmerovávajú v prípade vedy smer
  nášho skúmania.

34
Kostra rozumu neracionálne dedicstvo

• Exituje urcitý pocet základných ideí, ktoré
  ovládajú všetok intelektuálny život, filozofi ich
  už od Aristotelových cias nazývajú kategóriami
  chápania pojem casu, priestoru, druhu, množstva,
  príciny, substancie, osobnosti atd. Zodpovedajú
  najzákladnejším vlastnostiam vecí. Sú akýmsi
  pevným rámcom obopínajúcim všetko myslenie, ktoré
  sa z neho nemôže vymanit bez toho, aby neznicilo
  samo seba. Nezdá sa totiž, že by sme vedeli
  premýšlat o predmetoch, ktoré nie sú v case alebo
  v priestore, ktoré nie sú pocitatelné atd.
  Ostatné idey sú náhodné a pohyblivé, zdá sa, že
  urcitý clovek, spolocnost, doba ich môžu
  postrádat. Ty prvé sa nám však zdajú od
  normálneho fungovania prakticky neoddelitelné. Sú
  akousi kostrou rozumu. (s. 16-17).

35
d) Durkheizmus dnes

• 1. Zvládanie (manažment) emócií v
  individualizovanej a fragmentarizovanej
  spolocnosti (G. A. Fisher, K.K. Chon)
• 2. Vytváranie morálky v médiách pomocou formátov
  reality show, investigatívnej žurnalistiky,
  reklama a podobne (M. Maffesoli)
• 3. Emocionálna religiozita, oživenie náboženských
  pútí, sektárstvo a duchovné nomádstvo (D.
  Hervieu-Léger), feminizácia náboženstva (S.
  Meštrovic)
• 4. Masové násilie na športoviskách, masové
  verejné podujatia
• 5. Revolúcie (napr. Tiryakian o roku 1989)
• 6. Nahradenie tradicných náboženských vier vierou
  vo vedu (P. Berger)

36
Dakujem za pozornost a želám vela inšpirácie pri
cítaní otca zakladatela modernej sociológie