Svidn

1


Svidník   Svidník, centrum podduklianskeho
regiónu leží v severnej casti Prešovského kraja,
v Ondavskej vrchovine, pod Nízkymi Beskydami.
Vznikol v stredoveku na sútoku Ladomirky a Ondavy
ako dve samostatné dediny Nižný Svidník a Vyšný
Svidník. Najstaršia písomná správa o Svidníku
je z rokov 1355 a 1357. Názov osady vznikol od
názvu listnatého stromu svid. Vo Svidníku po
dlhé roky až do smrti v roku 1900 pôsobil
gréckokatolícky knaz, rusínsky a ukrajinský
národný buditel Alexander I. Pavlovic, ktorý je
tu pochovaný a v meste má sochu. Po stárocia tu
svorne žili Rusíni, Slováci a Ukrajinci, ku
ktorým neskôr pribudli Židia z Halice, ba aj
Rómovia a Poliaci. Celý región mal v podstate
rusínsky charakter. Turisticky atraktívne sú
najmä celoštátne Slávnosti kultúry Rusínov
Ukrajincov Slovenska. Casto navštevované sú aj
múzea Podduklianske múzeum ukrajinsko
rusínskej kultúry a Vojenské múzeum. Medzi
národné kultúrne pamiatky patria aj Pamätník
Ceskoslovenskej armády na Dukle s areálom a
Pamätník Cervenej armády vo Svidníku
s cintorínmi. Nad areálom amfiteátra je
národopisná expozícia v prírode PMURK skanzén.
Dominantou centra Svidníka je socha armádneho
generála Ludvíka Svobodu, jediná v strednej
Európe. Nevelký región Svidníka dal svetu
významné osobnosti. Spomedzi nich sa vyníma
akademik SAV Dionýz Ilkovic, rodák zo Šarišského
Štiavnika, fyzik a spoluobjavitel polarografie,
akademický sochár František Gibala, rodák
z Krásnej Polany a pravoslávny arcibiskup
Laur-Vasil Škurla, rodák z Ladomirovej, pôsobiaci
v USA. Vo Svidníku pôsobil aj národný umelec,
maliar Dezider Millý. Jeho obrazy sú
v rovnomennej galérii.
Dalej
2
Spisovatelia môjho regiónu

• Baca Juraj
• Baludanský Michal
• Blicha Michal
• Cervenák Andrej
• Fecaninová Uliana
• Durišin Dionýz
• Hanušcin Juraj
• Hanušcin Štefan

• Hvozda Mikuláš
• Choma Vasil
• Ilkovic Dionýz
• Juhasevic Skliarskij Ivan
• Kalinák Eliáš
• Kocák Arsenij
• Kopina Ján
• Kubek Emil

Dalej
Spät
3
Spisovatelia môjho regiónu

• Lažo Jurko
• Mindoš Ivan
• Mulík Jozef
• Novak Ivan
• Panko Július
• Pavlovyc Alexander
• Polyvka Ivan

• Semanco Jozef
• Šelepec Jozef
• Šlepecký Andrej
• Štilicha Peter
• Vanát Ivan
• Varga Juraj
• Žak Ivan

4
BACA Juraj Juraj Baca, ukrajinský spisovatel
, literárny kritik, publicista, historik
a kultúrno-osvetový cinitel, narodil sa 13. 5.
1932 v Keckovciach, okr. Svidník. Základnú
školu skoncil v rodnej obci, meštianku
Svidníku, strednú obchodnú akadémiu v Prešove.
V štúdiu pokracoval na vysokej škole skoncil
Pedagogickú a Filozofickú fakultu Univerzity
Komenského v Bratislave. V r. 1960 získal
vedeckú ašpirantúru na Univerzite T.H. Ševcenka
v Kyjeve. Potom pracoval ako odborný asistent
a od r. 1963 ako docent na katedre ukrajinskej
literatúry FF UPJŠ v Prešove. Písat zacal
ešte ako študent v r. 1949. Najprv písal básne,
z ktorých v r. 1963 niektoré vyšli v zborníku Vos
mero (ôsmi) a tiež v zborníkoch Lastivka
z Prjašivšcyny a Molodi holosy. V r. 1961 vyšla
knižne jeho vedecká literárno-historická práca
Literaturnyj ruch na Zakarpatti seredyny XIX st.
(Literárne hnutie na Zakarpatsku v polivici XIX
stor.) Ako vedecký pracovník, pedagóg,
literárny kritik a kultúrno-osvetový cinitel
patril k najpopulárnejším osobnostiam Ukrajincov
na Slovensku. Po okupácii Ceskoslovenska
v r. 1968 vojskami Varšavskej zmluvy bol vylúcený
z KSC, bol uvolnený z práce. Pracoval ako pomocný
robotník, šofér, skladník a pod. Popri
poézii a literárno-vedeckých clánkoch a štúdiách
je Juraj Baca známy aj ako autor poviedok,
románov a publikovaných úryvkov z románov.
5
Niektoré jeho poviedky vyšli knižne v zborníku
Lita i zymy (Letá i zimy) v r. 1969 a tiež
v casopisoch. Pre jeho prózy je charakteristický
prístup odhalovaní neporiadkov v spolocnosti (v
poviedkach Ubyvcja z cystoju sovistju-Vrah
s cistým svedomím), kriticky sa stavia k obdobiu
tzv. stalinského kultu, je to cítit najmä
v románe Perša skyba (Prvá skyva), s ktorého bolo
uverejnených v periodikách niekolko úryvkov.
Krátke poviedky, ako napr. Prytca pro hilku
(Podobenstvo o vetvicke) a Slovo pro nacalnyka
(Slovo o nadriadenom) vykreslujú Juraja Bacu ako
zápalistého publicistu. Juraj Baca mal
znacný vplyv na rozvoj ukrajinskej literatúry na
Slovensku, najprv svojou poéziou, a neskôr vdaka
publicistickej, pedagogickej a vedeckej
cinnosti. Ako talentovaný spisovatel sa
prejavil aj v dráme. Za zmienku stojí poéma Knjaz
Laborec (Knieža Laborec), na ktorú V. Lubimov
zložil hudbu, cím vznikla prvá ukrajinská opera
na Slovensku. Jej premiéra bola 28. 2. 1997
v Užhorode. Juraj Baca je spoluautorom
publikácie Comu, koly i jak (Preco, kedy a ako)
o dedinách, pôvode a živote Ukrajincov
v Ceskoslovensku, ktorá knižne vyšla v r. 1967,
jej druhé vydanie vyšlo v Kyjeve v r. 1992.
Po novembri 1989 bol obciansky i spolocensky
rehabilitovaný. V r. 1991 vydal knihu poviedok
pod názvom A materi tvojij zavydžu (A tvojej
matke závidím), ktorá zobrazuje každodenné
starosti i radosti, pravdy i omyly cloveka, ludí
i spolocnost. Rovnomenná poviedka je venovaná
autorovej matke a rodisku.
6
V r. 1993 vyšiel v Kyjeve knižne jeho román
v novelách pod názvom Oleksa, v ktorom je velmi
talentovane, precízne a umelecky vykreslená
životná cesta a cinnost rusínko-ukrajinského
cinitela 19. stor. Alexandra Duchnovica.
Juraj Baca patrí k velmi talentovaným
osobnostiam, je autorom mnohých publicistických
clánkov, statí, štúdií a literárnych recenzií.
Dotýka sa mnohých oblastí spolocenského života,
ako je školstvo, kultúra, mládež, dejiny
i súcasnost Rusínov- Ukrajincov. Recenzoval
literárne práce ukrajinských autorov na
Slovensku, ako napr. Serhija Makaru, Vasyla
Daceja, Ivana Jackanyna a mnohých dalších.
V r. 1990 vydal vysokoškolské ucebné texty pod
názvom Podmienky rozvoja ukrajinskej literatúry
v Ceskoslovensku po roku 1945. V máji 1990
vyhral konkurz na docenta ukrajinskej literatúry
FF UPJŠ v Prešove a v novembri 1995 získal titul
profesora ukrajinskej literatúry. Je
literárne velmi aktívny. V r. 1998 vyšla jeho
dalšia kniha beletria pod názvom Lysty samomu
sobi (Listy samému sebe). Mnoho autorových
clánkov a štúdií je venovaných problematike
mládeže, jej každodennému životu, národnostnej
identite a hrdosti na svoj jazyk, kultúru,
históriu a literatúru. Sú výzvou pre mladých
ludí, aby sa nezriekali svojho a vážili si
dedicstvo predkov. Jeho životným krédom je clovek
Clovek nic väcšie nepoznám, nic menšie
neberiem!, preto Jurajovi Bacovi právom patrí
prirovnanie pevec cistej ludskej duše.
Žije v Prešove.
7
Knižná tvorba  LITERATURNURNYJ RUCH NA YAKARPATTI
SEREDYNY XIX STOLITTJA (Literárne hnutie na
Zakarpatsku v polovici XIX storocia).-PrjašivSlva
c ke pedahohicne vydavnyc tvo, viddil
ukrajinskoji literatury, 1961.- 271 s. Baca,
Jurij Rudlovcak, Olena CHRESTOMATIJA NOVOJI
UKRAJINS KOJI LITERATURU ZAKARPATTJA Druha
polovyna XIX st. (Literárna cítanka novej
zakarpatskej ukrajinskej literatúry Druhá
polovica XIX. stor.).- Košice Univerzita P. J.
Šafárika, 1964. 350 s. Baca, Jurij Kovac,
Andrij Štec, Mykola Comu, kolz i jak?
Vidpovidi na osnovi yapztannja y žyttja
ukrajinciv Cechoslovaccyny (Preco, kedy a ako?)
(Odpovede na základné otázky zo života
Ukrajincov v Ceskoslovensku).- PrjašivKSUT,
1967. 82 s. A materi tvojij zavydžu (A tvojej
matke závidím).- Bratislava SPV-VUL v Prjaševi,
1991.- Poviedky  
8
Baca, Jurij Kovác, Andrij Štec,
Mykola Comu, koly a jak? Zapztannja j vidpovidi
z istorii i kultury rusyniv ukrajinciv
v Cesko-Slovaccyni (Preco, kedy a ako Otázky
a odpovede z dejín a kultúry Rusínov Ukrajincov
v Cesko Slovensku).- Kyjin Intel,
1992.- OleksaRoman v novelách.- Kyjiv, Intel,
1993 Životopisný román o Alexandrovi
Duchnovicovi.  Lysty samomu sobi Listy samému
sebe.- Bratislava SPV-VUL v Prjaševi,
1997.- Eseje a poblicistické clánky Juraja
Bacu. Tvorba v zborníkoch Vos mero (ôsmi).-
Bratislava SPV-VUL v Prjaševi, 1963.- Básne
refleksívne. Lita i zymyZbirka opovidan (Letá
i zimy Zbierka poviedok).- Bratislava SPV-VUL
v Prjaševi, 1969.-
Spät
9
Michal Baludanský  (Michail Andrejevic
Balugjanskij)  1769 184 ekonóm, právnik,
pedagóg, univerzitný profesor, prvý rektor
Petrohradskej univerzity  M. Baludanský pochádzal
z obce Vyšná Olšava, v bývalej Zemplínskej župe,
teraz okres Stropkov. Narodil sa 26. 9. 1769 (7.
10. 1769) v rodine gréckokatolíckeho farára.
V rodnej obci získal prvé základné vedomosti. Už
ako 8-rocný v r. 1777 zacal študovat na strednej
škole v Novom Meste Sátoraljaújhely, ktoré bolo
vtedy sídlom Zemplínskej župy. Na tamojšom
gréckokatolíckom gymnáziu sa ucil za farára.
Školu skoncil v r. 1780. Pre svoje mimoriadne
schopnosti mladý Baludanský dostal štátne
štipendium a bol poslaný na dalšie štúdiá do
Košíc (r. 1783 1785) na filozofickú fakultu
Královskej akadémie práva, ktorú skoncil
s vyznamenaním. Právo študoval vo Viedni, kde za
dva roky absolvoval štvorrocné štúdium na
právnickej fakulte (1787 1789). Obdobie jeho
viedenských štúdií bolo poznamenané Francúzskou
buržoáznou revolúciou. V tomto období sa
študentská mládež aktívne zoznamuje aj
s myšlienkami Montesquieuiho, Rousseaua,
Helvétiusa, Adama Smitha a iných a v takomto
spolocenskom dianí vyrastá aj mladý Baludanský.
10
V Rakúsko - Uhorsku sa v tom case otvárajú nové
vysoké školy. Jednou z nich bola aj vtedy
novozaložená Nagyvaradská (Velkovaradínska)
královská akadémia. Na miesto pedagógov bol
vypísaný konkurz, do ktorého sa prihlásil aj
mladý, vtedy 20-rocný Baludanský. Po úspešnom
konkurze v r. 1789 pôsobí ako profesor
politických vied a ekonómie v Nagyvarade (Velký
Varadín). Vedeckou cinnostou v r. 1796 získava
doktorát práv na univerzite v Pešti a od r. 1802
pôsobí ako dekan právnickej fakulty. Mladý
Baludanský ovládal niekolko cudzích jazykov
anglictinu, francúzštinu, taliancinu, nemcinu
a madarcinu. Pocas pôsobenia v Nagyvarade sa
zapojil do hnutia uhorských jakobínov. Bol clenom
tajného jakobínskeho Spolku slobody a rovnosti,
založeného I. Martinovicom. Za svoje progresívne
názory bol prenasledovaný uhorskými úradmi. Jeho
prednášky boli prísne cenzúrované a zakázané.
V podmienkach dusného politického ovzdušia
využíva M. Baludanský pozvanie ruského cára
Alexandra I. a v roku 1804 odchádza spolu
s manželkou a synom do Ruska, do Petrohradu
(Sankt Peterburg), kde zacína ucit politické
vedy, najmä ekonómiu, na tamojšom Pedagogickom
inštitúte. V Rusku sa usadil natrvalo a celý jeho
další život je spätý s touto krajinou. Tu
pripravuje projekty a plány z oblasti ekonomiky
a štátnej reformy, Pracuje v komisii velkého
ruského reformátora Speranského. Jeho tvorivá
cinnost dosahuje velkých rozmerov a rozkvetu.
Stáva sa clenom mnohých spolkov, napr. Slobodnej
ekonomickej spolocnosti, v r. 1808 bol prijatý za
cestného clena Botanickej spolocnosti
v Altenburgu a v r. 1810 sa stal cestným clenom
Mineralogickej spolocnosti v Jene, v ktorej
predsedom bol vtedy J. W. Goethe. V r. 1813
1817 z poverenia cára Alexandra I. stáva sa
vychovávatelom jeho dvoch synov, velkokniežat
Mikuláša a Michala.
11
Po založení univerzity v Petrohrade (Sankt
Peterburgu) sa v r. 1819 1821 stáva jej prvým
rektorom. Ako rektor univerzity sa Baludanský
zaslúžil o demokratizáciu vyucovacieho procesu
a o prijatie zákona, ktorý zarucoval výucbu na
univerzite aj poddaným. Pod jeho vedením sa
univerzita stala dôležitým centrom vedeckého
a kultúrneho života hlavného mesta Ruska.
Vyrástli na nej také osobnosti, ako bol M. I.
Glinka, A. S. Puškin a další. Baludanský sa
nadalej vzdeláva, píše vedecké práce, týkajúce sa
štátnych reforiem v Rusku. Od r. 1824 pracoval
na ministerstve financií, bol clenom zákonodarnej
komisie, aj hlavným autorom ruského zákonníka
Svod zakonov Rossiji, tvorcom ruskej právnickej
terminológie a zákonov pre rôzne ministerstvá
a úrady, za co mu bol v r. 1837 udelený pridvorný
titul feudála. Bol velmi známy na cárskom dvore.
Po nástupe svojho odchovanca cára Mikuláša I.
stal sa senátorom a predsedom kabinetnej
kancelárie cára. Do konca života zostal oblúbeným
a vysokováženým vedcom, na ktorého sa casto
obracali so žiadostami o pomoc vysokí štátni
cinitelia Ruska. Po roku 1828 každý rok sa
chodil liecit do ceských kúpelov a nadviazal
priatelstvá s V. Hankom a P. J. Šafárikom.
Zaslúžil sa o rozšírenie slovansko-ruských
kultúrnych a vedeckých stykov v 20. 40. rokoch
XIX. Storocia. Michal Baludanský má znacný
podiel aj na vydaní zákona z r. 1861 o zrušení
nevolníctva v Rusku a na prebojúvaní slobodného
rozvoja polnohospodárstva, priemyslu a trhu.
Zanechal velmi bohaté literárne dedicstvo. Mnohé
jeho práce a prednášky cenzúra nedovolila
vydávat, preto sa šírili v rukopisoch.
12
Z rukopisov za pozornost stojí súbor prednášok
pod názvom Sistema Mychajla Baludanskovo.
V tejto práci sformuloval svoju koncepciu rozvoja
Ruska, ktorej východzím momentom bola snaha
o zrušenie nevolníctva. V rukopise zostala aj
8-zväzková práca z politickej ekonómie a financií
a desiatky dalších. Najvýznamnejšou prácou je
ruský zákonník Svod zakonov Rosiji, ktorý vyšiel
v 15 zväzkoch. Bol autorom mnohých dalších
zákonov, projektov a prác, týkajúcich sa
reforiem, rozvoja polnohospodárstva, priemyslu
a trhu. O cinnosti Baludanského boli napísané
mnohé odborné práce. Písali o nom Nedzelskij,
Fatajev, ale najlepšiu dan splatil nášmu rodákovi
i madarský vedec Tardi Lajos, ktorý v r. 1954
vydal o nom knihu. Vysoko sa ocenujú
Baludanského pokrokové názory a styky s ruskými,
ceskými a madarskými cinitelmi v tomto období.
Na Baludanského ešte doteraz spomínajú vnuci
alebo pravnuci tých, ktorí ho poznali vo Vyšnej
Olšave, lebo nikdy nezabudol na úbohý
a nedôstojný život svojich rodákov. Vždy bojoval
proti tmárstvu a neúcte. Ku koncu svojho života
navštívil Budapešt a v niektorých pramenoch sa
uvádza, že v r. 1847 sa mu podarilo ešte
navštívit rodný kraj. Zomrel 3. 4. 1847
v Petrohrade ako ruský šlachtic s erbom, na
ktorom vynikala rímska císlica s oznacením XV,
vlastnorucne nacrtnuté cárom Mikulášom I. ako
vdaka a spomienka na zostavených 15 zväzkov
Svodu zakonov Rosiji.
13
Pochovaný je na monastyrskom cintoríne
v Troicko-Sergejevskej prímorskej pustatine.
Pocas 2. svetovej vojny bol jeho hrob a pomník
znacne znicený. Jeho busta sa nachádza
v slávnostnej sále leningradskej, teraz
sankt-peterburskej, štátnej univerzity.
Z deviatich detí syn Alexander Michailovic (1818
1897) bol ruským generálom a dcéra Anna
Daraganová (1806 1877) bola ruskou
spisovatelkou pre deti.   Tvorba   1.
O razdeleniji i oborote bogatstva. In
Statisticeskij žurnal, 1806, zv. 1, c. 2.   2.
Nacionalnoje bogatstvo. Izobraženije razlicnych
chozjajstvennych sistem. In Statisticeskij
žurnal, 1806, zv. 2, c. 1.
14
MICHAL BLICHA   Nar. 23. 10. 1930, Príkra, okr.
Svidník. Študoval v r. 1951 - 1954 na
Pedagogickej fakulte pobocky Univerzity
Komenského v Košiciach a v Prešove (slovenský
jazyk - ruský jazyk) a v r. 1955 - 1960 na
Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v
Prešove (slovenký jazyk). 1971 PhDr., 1976 CSc.,
1978 doc. Pôsobil v r 1954 - 1958 na Pedagogickej
škole v Prešove (ucitel), v r. 1959 - 1961 na 1.
Základnej devätrocnej škole v Košiciach (zástupca
riaditela), v r. 1961 - 1964 pracovník Katedry
slovenského jazyka a literatúry Pedagogického
inštitútu v Prešove, v r. 1964 - 1996 pracovník
katedry slovenského jazyka a literatúry
Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity Pavla
Jozefa Šafárika, od r. 1980 - 1985 prodekan
fakulty. V r. 1980 - 1981 pôsobil na Univerzite v
Novom Sade (Juhoslávia) a v r. 1987 - 1989 na
Univerzite Klimenta Ochridského v Sofii
(Bulharsko) ako lektor slovenského jazyka.
Pracuje v oblasti slavistiky, onomastiky a teórie
vyucovania slovenského jazyka. a)Doplnky k
bibliografii za roky 1957 - 1975
1964 1.  1.    Výchovné problémy pri vyucovaní
jazyka slovenského.- Prešovský vysokoškolák,9,
1964, c2, s. 1967 2. Niektoré problémy
vyucovania slovenského jazyka na ZDŠ s vyucovacím
jazykom ukrajinským.- In Zborník Pedagogickej
fakulty v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v
Košiciach. 6. Zv. 2. Spolocenské vedy. Red. M.
Novák. Bratislava, Slovenské pedagogické
nakladatelstvo 1967, s. 31 - 50.
15
b)Doplnky k bibliografii za roky 1976 - 1985
1976 3. Názvy ulíc mesta Prešova.- In Nové
obzory. Spolocenskovedný zborník východného
Slovenska. 18. Red. I. Michnovic. Košice,
Východoslovenské vydavatelstvo 1976, s. 323 -
357. 1977 4. Dotazník na výskum slovenskej
geografickej apelatívnej terminológie. 1. Vyd.
Prešov, Pedagogická fakulta v Prešove Univerzity
P. J. Šafárika v Košiciach 1977. 15 s.(v
spolupráci s M. Majtánom). 1981 5. Z
mimojazykových aspektov v urbanonymii.- In Nové
obzory. Spolocenskovedný zborník východného
Slovenska, 23. Red. I. Michnovic. Košice,
Východoslovenské vydavatelstvo 1981, s. 215 -
245.   c)Bibliografia za roky 1986 - 1995  
1986 6.  Charakteristika názvov ulíc okresných
miest Východoslovenského kraja. 1. Vyd. Košice,
východoslovenské múzeum 1986.209 2 s.  7.
Seminárne a diplomové práce z onomastiky.- In
Úvod do onomastiky. Red. M. Blicha - M. Majtán,
Košice, Rektorát Univerzity P. J. Šafárika 1986,
s. 140 - 147.
16
6.      Študenti vysokých škôl a onomastický
výskum.- In Úvod do onomastiky. Red.M. Blicha -
M. Majtán, Košice, Rektorát Univerzity P. J.
Šafária 1986, s. 60 - 68. 7.      Výskum názov
ulíc.-In Úvod do onomastiky. Red. M. Blicha - M.
Majtán, Košice, Rektorát Univerzity P. J.
Šafárika 1986, s. 106 - 124. 8.      Základné
spracovanie (klasifikácia) onymického materiálu.
- In Úvod do onomastiky. Red. M. Blicha - M.
Majtán. Košice, Rektorát Univerzity P. J.
Šafárika 1986, s. 80 - 99 (spoluautori V. Blanár,
M. Majtán). 9.      Na úvod.-In Úvod do
onomastiky. Red. M. Majtán. Košice, Rektorát
Univerzity P. J. Šafária 1986, s. 5(spoluautor M.
Majtán). 1988 10.  Sémantické motivácia
nových názvov ulíc. - In Urbanonymia. Zborník
prednášok z 2. Celoštátneho onomastického
seminára. Modra-Piesok 8. - 10. Októbra 1986.
Red. P. Žigo. Bratislava, Univerzita Komenského v
Bratislave 1988, s. 63 - 69. 11.  Onomastika na
pedagogických a filozofických fakultách. - In
Zborník Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity
P. J. Šafárika v Košiciach. Roc. 22. Zv.3.
Slavistika. Red. J. Muránsky et al. Bratislava,
Slovenské pedagogické nakladatelstvo 1988. S- 95
- 100, rus. res. s. 100 - 101, nem. Res. s. 101.
17
1989 14. K jazykovej charakteristike priezvisk na
východnom Slovensku. - In Aktuálne úlohy
onomastiky z hladiska jazykovej politiky a
jazykovej kultúry. Zborník príspevkov z 2.
Ceskoslovenskej onomastickej konferencie (6.- 8
mája 1987 v Smoleniciach). Red. M. Majtán.
Bratislava, Jazykovedný ústav Ludovíta Štúra SAV
1989, s. 353 - 356). 15,. Obšcekarpatskij
dialektologiceskij atlas. 1. zv. (Paralelný fr.
názov.)Red. E. J. Udler et al. Kišinov, Štiinca
1989, 196 s. (spoluautor, spracovatel bodov c.
48, 51). 1990 16. Prevzaté slová v lexike
slovenského nárecia Petrovca a jeho blízkeho
okolia..- In Zborník Pedagogickej fakulty v
Prešove Univerzity Šafárika v Košiciach. Roc.
24-Zv. 3. Slavistka (jazykoveda). Red. J.
Muránsky et al. Bratislava, Slovenské pedagogické
nakladatelstvo 1990, s.11 - 54, rus. res. s. 54 -
56, nem. res. s. 56 - 58. 1991 17. Z
problematiky vlastných mien v hornej casti
Ondavy. - In X. slovenská onomastické
konfederencia. Bratislava 13. - 15. Septembra
1989. Zborník referátov. Red. M. Majtán.
Bratislava, Jazykovedný ústav Ludovíta Štúra SAV
1991, s. 161 - 165.
18
1992 18. K súcasným úlohám literárnej onomastiky.
- In Zborník. Acta Facultatis Universitatis
Šafarikanae. Roc. 28. Zv. 3. Slavistika.
Onomastika a škola. Materiály zo IV. Celoštátneho
onomastického seminára P. J. Šafárika v Prešove
1992, s. 9 - 11. angl- res- s- 11. 19. Úvodom. -
In Zborník. Acta Facultatis Paedagogicae
Universitatis Šafarikanae. Roc. 28. Zv. 3.
Slavistika. Onomastika a škola. Materiály zo IV.
Celoštátneho onomastického seminára konaného v
Prešove 12. - 13. Septembra 1990. Red. M. Blicha
et al. Prešov, Pedagogická fakulta Univerzity P.
J. Šafárika v Prešove 1992, s. 5, nem. znenie
s.6. 1993 20. Mundartliche elemente in den
Familiennamen der Ostslowakei.- In Onymische
Systeme. Zusammenfassungen der Beiträge an der
III. Tschechischen Onomastischen Konferenz und an
dem V. Seminar ,,Onamastik und Schule"(12. - 14.
1. 1993 in Hradec Králové, Verlag Gaudeamus 1993,
s. 67 - 68. 21. Migration Elements in East
Slovak Surnames.- In Onymische Systeme.
Zusammenfassungen der Beiträge an der III.
Tschechischen Onomastischen Konferenz und an dem
V. Seminar ,,Onomastik und schule"(12. - 14. 1.
1993 in Hradec Králové). Gewidmet dem 18.
Kongress fúr Namenforschung Trier (12. - 17. 4.
1993). Red. V. Koblížek. Hradec Králové, Verlag
Gaudeamus 1993, s. 89 - 90.
19
1994 22. Príkra. Drevený kostol (cerkov) s.
Michala archanjela (1777). 1. Vyd. Príkra,
Spolocenstvo urbárskeho a súkromného lesa 1994. 6
s. 23. Stopy migrácie v priezviskách
východného Slovenska. - In Jazyková a
mimojazyková stránka vlastných mien. 11.
slovenská onomastická konferencia. Nitra 19. -
20. Mája 1994. Zborník referátov. Red. E.
Krošláková. Bratislava - Nitra, Jazykovedný ústav
Ludovíta Štúra SAV 1994, s. 140 - 144. 1995
24. Migracné prvky vo východoslovenských
priezviskách. - In Seminár Onymické systémy v
regionoch. (Zborník príspevkov z V. semináre
,,Onomastika a škola", konaného 12. - 14. januára
1993 v Hradci Králové. Red. R. Šrámek et al.
Hradec Králové, Gaudeamus 1995, s. 27 - 30.
25. Nárecové prvky vo východoslovenských
priezviskách. - In Seminár Onymické sestémy v
regionoch. (Zborník príspevku z V. semináre
,,Onomastika a škola", konaného 12. - 14. Januára
1993 v Hradci Králové. Red. R. Šrámek et al.
Hradec Králové, Gaudeamus 1995, s. 31 - 37.
26. IX. Celopolská onomastická konferencia. -
Slovo o slove. Spravodajca katedry slovenského
jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v
Prešove, l, 1995, s. 29 (správa o konferencii
konanej v dnoch 6. - 8.9. 1994 vo Varšave).
20
Redakcná cinnost   Úvod do onomastiky,
Košice, Rektorát Univerzity P. J. Šafárika 1986
(spoluredaktor M. Majtán). Zborník Acta
Facultatis Paedagogicae Universitatis
Šafarikanae. Roc. 28. Zv. 3. Slavistika.
Onomastika a škola. Materiály zo IV. Celoštátneho
seminára konaného v Prešove 12. - 13. septembra
1990. Prešov, Pedagogická fakulta Univerzity P.
J. Šafárika v Prešove 1992, 200
s.(redaktor).   Literatúra   Dvonc, L. Súpis
prác doc. Michala Blichu za roky 1957 - 1995.
-In 12. Slovenská onomastická konferencia a 6.
Seminár ,,Onomastika a škola". Prešov 25. - 26.
Októbra 1995. Zborník referárov. Red. M. Majtán -
F. Rušcák. Prešov, Prešovská univerzita v Prešove
- Fakulta humanitných a prírodných vied 1996, s.
341 - 346. Majtán, M. Doc. PhDr. Michal
Blicha, CSc., šestdesiatpätrocný. - In 12.
Slovenská onomastická konferencia a 6. Seminár
,,Onomastika a škola". Prešov 25. - 26. októbra
1995. Zborník referátov. Red. M. Majtán - Rušcák.
Prešov, Prešovská univerzita v Prešove - Fakulta
humanitných a prírodných vied 1996, s. 339 -
340. Michal Blicha. - In Dvonc, L. Slovenskí
jazykovedci. Súborná personálna bibliografia
slovenských slovakistov a slavistov (1976 -
1985). Bratislava, Veda 1997,s. 63 - 65 (súpis
prác M. Blichu za roky 1976 - 1984).
21
prof. PhDr. Andrej Cervenák, DrSc.   prof. PhDr.
Andrej Cervenák, DrSc. literárny vedec
a pedagóg. Patrí k tej generácii, ktorá poznala
vojnové útrapy, ale aj nové premeny spolocnosti.
Jeho osud je osudom mnohých našich dedinských
chlapcov, ktorí opúštali rodný dom, aby nadobudli
vzdelanie a aby neskôr svojimi vedomostami
slúžili ludu. Narodil sa 22. 5. 1932 v Šarišskom
Štiavniku, kde vyrastal až do roku 1945. V rokoch
1945-1953 študoval na Ruskom gymnáziu v Prešove.
Potom v štúdiu pokracoval na FF UK v Bratislave
v odbore ruský jazyk, slovenský jazyk. V tomto
období písal básne a prózu. V rokoch 1957-1973
pôsobil ako asistent a neskôr ako docent na FF
UPJŠ v Prešove na katedre ruského jazyka
a literatúry. V roku 1968 v rámci normalizacného
procesu bol z fakulty vylúcený. Novou etapou
v odbornom raste A. Cervenáka bolo pôsobenie
v Ukrajinskom národnom divadle /UND v Prešove
1972-1977/, kde pôsobil v tamojšom literárnom
oddelení. Toto pätrocné obdobie bolo naplnené
jeho aktívnou cinnostou najmä v oblasti analýzy
dramatických diel, ktoré sa hrali na scénach
vtedajšieho UND v Prešove, Štátneho divadla
v Košiciach a Divadla Jonáša Záborského
v Prešove. K pedagogickej cinnosti sa vrátil na
Vysokej škole pedagogickej v Nitre, kde pôsobí
doteraz na katedre humanitných vied. Svojimi
vedomostami a láskou k literatúre dokáže zaujat
svojich študentov na rôznych sympóziách
a konferenciách z oblasti literatúry.
22
V literárnovednej oblasti sa zameriava
predovšetkým na výskum slovensko ruských
literárnych vztahov a na problematiku literárnej
komparastiky. Osobitnou kapitolou jeho výskumu je
velikán ruskej literatúry Dostojevskij, ale aj
Puškin, ktorým venoval dve monografie. Vydal 10
samostatných monografií, ako napr. Turgenev
a Vajanský /1968/, Socialistický realizmus
v diskusii /1985/, Clovek v literatúre /1986/, A.
S. Puškin clovek a básnik /1989/. V roku 1994
vyšiel v Nitre zborník Život a dielo Ladislava
Tažkého, ktorého bol spoluzostavovatelom. Je
autorom vyše 250 vedeckokritických clánkov
a recenzií z rôznych oblastí literárnej vedy
a umenia, co svedcí o svojráznom talente A.
Cervenáka. A. Cervenák má velký vztah aj
k ukrajinskej literatúre na Slovensku. Je autorom
vyše 30 clánkov, kritík a recenzií o tvorbe
ukrajinských spisovatelov na Slovensku I.
Hrica-Dudu, V. Zozulaka, I. Macinského, V.
Daceja, I. Galajdu, J. Zbihleja, S. Makaru, S.
Hostynaka, M. Nachajovej a o problematike teórie
literatúry, o com svedcia aj literárnokritické
clánky, napr. Desjat rokiv ukrajinskoji
literatury na Schidnij Slovaccyni, Za pravdyvist
literatury, Za poeziju dostojnu našych dniv, Do
problem ukrajinskoji literatury
Cecho-Slovaccyny, Do charakteru dvoch poetik. Je
autorom vyše 40 recenzií o dramatickom umení,
v ktorých majstrovsky zachytáva profily
divadelných umelcov UND v Prešove. S A.
Cervenákom sme sa mali možnost stretnút na
prednáškach a besedách aj vo Svidníku a tak
vychutnávat jeho rozprávacské majstrovstvo
a vysokú profesionálnu odbornost. Andrej Cervenák
je clenom Predstavenstva Spolku slovenských
spisovatelov a pôsobil ako tajomník
západoslovenskej odbocky Spolku slovenských
spisovatelov. Pri príležitosti životného jubilea
mu bolo v roku 1997 Ministerstvom kultúry SR
udelené vyznamenanie Pocta Alexandra Matušku.
23
FECANINOVÁ Uljana (rodená Škurlová)
Rusistka, docentka, autorka viacerých ucebníc
ruského jazyka pre základné, stredné a vysoké
školy na Slovensku, vedeckovýskumná pracovnícka
v oblasti jazykovedy (ruština). Narodila sa
10. 03. 1922 v Ladomirovej, okr. Svidník.
V rokoch 1942-1946 študovala na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
rusistku a germanistiku. V roku 1967 obhájila
titul PhDr., v roku 1963 získala docentúru
a v roku 1972 titul kandidát vied (CSc.).
V rokoch 1946-1948 pôsobila ako profesorka na
Obchodnej akadémii v Prešove, v rokoch 1948-1949
na Vyššej priemyselnej škole stavebnej
v Bratislave, v rokoch 1949-1953 na Vyššej
hospodárskej škole pre zahranicný obchod
v Bratislave. V rokoch 1953-1954 bola
pracovníckou Katedry ruského jazyka a literatúry
na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity
v Bratislave (asistentka, odborná asistentka,
docentka), od roku 1954 do roku 1987 pôsobila
v uvedených funkciách na Univerzite Komenského
v Bratislave za najlepšie skriptá (FONETIKA
RUSKEHO JAZYKA) . Venovala sa štúdiu ruského
jazyka, najmä fonetike ruštiny a teórii
vyucovania ruského jazyka. Vedeckovýskumnú prácu
doc. Fecaninovej charakterizuje úsilie
o vedeckost, kritický prístup k pramenom
a rozhladenost v literatúre. Je autorkou mnohých
clánkov, recenzií kníh a štúdií publikovaných
v odborných periodikách a zborníkoch.
Záslužná je aj jej pedagogická cinnost. Vychovala
viaceré generácie študentov. Mnoho slovenských
ruštinárov sa hrdo hlási za jej žiakov. Od
r. 1987 je na dôchodku, žije v Bratislave. Patrí
k popredným rusistkám na Slovensku
24
Z KNIŽNEJ TVORBY   RUSKÝ JAZYK Cítanka pre 5.
rocník ludových škôl (1950) RUSKÝ JAZYK Cítanka
pre 4. rocník ludových škôl (1952) RUSKÝ JAZYK
Ucebnica ruského jazyka pre 1. rocník stredných
škôl (spoluautorka prehladu gramatiky,
1953) RUSKÝ JAZYK Ucebnica pre 3. a 4. Rocník
štvorrocných odborných škôl (spracovanie
slovenského vydania, 1957) KONVERZACNÉ TEXTY
Z RUSKÉHO JAZYKA Pokusná ucebnica pre II.
postupný rocník stredných všeobecnovzdelávacích
škôl (spoluautorka, 1958, 1959) RUŠTINA PRE
PRACOVNÍKOV OBCHODU A POHOSTINSTVA (spoluautorka,
1961) KONVERZACNE TEXTY Z JAZYKA RUSKÉHO
(1963) ÚVOD DO FONETIKY A FONOLÓGIE RUSKÉHO
JAZYKA (spoluautorka, 1974)
25
DURIŠIN Dionýz     Narodil sa 16. 10.1929 vo
Vyšnej Jedlovej, okr. Svidník v rodine
gréckokatolíckeho duchovného. Základnú šolu
navštevoval v Cicave , stredoškolské štúdia
absolvoval na štátnom ruskom gymnáziu v Prešove
(zmaturoval v r. 1948). V r. 194852
študoval na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave odbor Slovencina a
ruština. V r. 1952-59 pôsobil jako asistent
a odborný asistent na Vysokej škole pedagogickej
v Bratislave, v r. 1959-60 bol zamestnancom na
Povereníctve polnohospodárstva. V r. 1960 sa
stak vedeckým pracovníkom Ceskoslovensko-sovietske
ho inštitútu pri Slovenskej akadémii vied (dalej
SAV), r. 1964 nastúpil do Ústavu svetovej
literatúry a jazykov SAV, od r. 1973 pracoval
v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave.
Súbežne do r. 1974 prednášal na pedagogickej
fakulte v Trnave. Hodnost kandidáta vied (CSc.)
získal r. 1963, docenta r. 1969 a hodnost doktora
vied (DrSc.) obhájil r. 1976. V r. 1965-70
bol redaktorom vedeckého casopisu Slavica
Slovaca.
26
Zaciatky jeho literárnovednej práce sa spájajú
s cinnostou vysokoškoslkého ucitela, napísal
vysokoškolské ucebné texty Vybrané kapitoly
z ruskej literatúry 1-2 (1954, 1955) a jako
spoluautor sa zúcastnil aj na vypracovaní ucebníc
ruskej literatúry pre stredné školy. Postupne sa
však do centra jeho pozornosti dostávalo
komparistické skúmanie. Spociatku to boli štúdie,
v ktorých sa zameriaval na vztahy medzi
slovenskou a ruskou literatúrou, neskôr sa
zaoberal domácou literatúrou. Je autorom štúdií
Palárikova tragédia Dimitrij Samozvanec (1957)
a dalších štúdií o prijímaní tvorby M. J.
Lermontova, L. N. Tolstého, N. V. Gogola, I. S.
Turgeneva a i. v slovenskej literatúre. Táto fáza
jeho výskumu vyvrcholila v monografických
knižných publikáciách Slovenská realistická
poviedka a N. V. Gogol (1966) a Problémy
literárnej komparistiky (1967) . Publikoval
dalšie práce z teórie a histórie komparistiky
a literárnych vztahov Z dejín a teórie
literárnej komparistiky (1971), Teória literárnej
komparistiky (1975), 2. vydanie vyšlo v r. 1985,
O literárnych vztahoch. Sloh, druh preklad
(casopisecké štúdie 1976), Problémy literárnej
komparistiky (1980), Teória literárnej
komparistiky (1984). V r. 1988 vydal kolektívnu
monografiu Systematika medziliterárneho procesu
venovanú 10. medzinárodnému kongresu slavistov.
V nej uverejnil rozsiahlu štúdiu. Bol svetoznámym
literárnym vedcom, významným teoretikom
a metodológom porovnávacieho skúmania literatúry,
univerzitným profesorom a vedúcom vedeckým
pracovníkom Ústavu svetovej literatúry SAV. Mal
za sebou takmer štyridsatpät rokov vedeckej
a pedagogickej cinnosti.
27
Vydal vyše 10 pôvodných knižných publikácií,
zborníkov štúdií našich a zahranicných
literárnych vedcov, ktorých vedeckú koncepciu
vytvoril a bol ich spoluautorom. Jeho diela
preložené do nemciny, madarciny, ruštiny
a anglictiny, boli vydané knižne i v odborných
casopisoch a periodikách. Zomrel v r. 1997
v Bratislave. KNIŽNÁ TVORBA   1. Slovenská
realistická poviedka a N. V. Gogol (1966) 2.
Problémy literárnej komparistiky (1967) 3.
Z dejín a teórie literárnej komparistiky
(1971) 4. O literárnych vztahoch Sloh, druh,
preklad (1976) 5. Dejiny slovenskej
literárnej komparistiky (1979) 6.
Bibliografia slovenskej literárnej komparistiky
(1980) 7. Teória literárnej komparistiky
(1975, 2. vyd. v r. 1985) (PK) 8. Teória
medziliterárneho procesu (1985)
(PK) 9. Dialógy a reflexie (
O medziliterárnosti) (1987)
(PK) 10. Systematika medziliterárneho procesu
(1988) (PK)
28
Juraj Hanušin  Autor predkladanej zbierky
poviedok Juraj Hanušcin (1958 1994) sa narodil
vo Svidníku, kde dokoncil základnú školu. Tam aj
maturoval na Gymnáziu dukelských hrdinov.
V štúdiu pokracoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ
v Prešove, aprobácia obcianska náuka-ruština. Prvé
literárne pokusy robil už ne strednej škole. Na
vysokej škole sa zúcastnoval úspešne v sútažiach
Akademického prešova, kde jeho literárne práce
vzbudili pozornost poroty a získavali ocenenia.
Tento úspech ho povzbudil, zacal sa venovat
literárnej cinnosti - zálube cielavedomejšie. Náme
ty pre svoju literárnu cinnost autor nachádzal
v spomienkach na detstvo, na obdobie študentských
rokov ako aj vo svojej profesii. Posledné roky
pôsobil na ukrajinskej ZŠ v Chmelovej, v okrese
Bardejov ako ucitel nemciny. Casopisecky mu vyšli
poviedky v Smene na nedelu a v Pravde na víkend.
No tažisko jeho tvorivej slovesnej cinnosti
ostalo v rukopisoch. Jeho najväcšou inšpiráciou
vo vlastnom živote, ako aj v literárnej tvorbe,
bola poézia Milana Rúfusa, ktorú neskoršie
dokázal pretlmocit pre seba do prozaickej podoby.
Z ostatných majstrov slova, ktorí ho ovplyvnili,
to boli predovšetkým ruskí autori Budin, Platonov
bol ruštinárom pre ich štylistickú dokonalost
a istú duševnú spriaznenost. Poviedky sú
usporiadané chronologicky. Odrážajú sa v nich
študentské roky autora i roky prežité za
ucitelskou katedrou. Všetky sú ladené
autobiograficky, z nich najvýraznejšie
predposledná poviedky, podla ktorej je pomenovaná
zbierka. Bola napísaná v poslednom období
autorovho života, ktorému jeho životná casomiery
vymerala 36 a pol roka. Nádejný autor odišiel na
,,onú druhú stranu 4. decembra 1994. Nestihol
dopísat svoju výpoved, preto táto knižocka,
vydaná z jeho literárnej pozostalosti, je jeho
,,labutou piesnou.
29
Štefan Hanušcin   Narodil sa 7.11.1924
v obci Porác, okr. Spišská Nová Ves, v rodine
baníka. Od troch rokov ho spolu s dvoma
súrodencami vychovávala matka, otec odišiel za
prácou do USA, odkial sa nevrátil. Stredoškolské
vzdelanie získal na Gymnáziu v Prešove /1940/
a v Spišskej Novej Vsi /1945/. V roku 1953
skoncil Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach.
Pracoval ako lekár v Košiciach, Svidníku /1954
1973/ a v Bardejove/ od roku 1973/. Obcanom mesta
Svidník a okolia je Štefan Hanušcin známy
predovšetkým ako lekár, niektorým možno menej
známy ako spisovatel. Ako lekár - stomatológ
prišiel do Svidníka v roku 1954, aby tu zúrocil
svoje povolanie. Pre svoj velmi ludský a lekársky
odborný prístup k pacientom a k ludom vôbec,
medzi miestnym obyvatelstvom rezonoval ako náš
oblúbený lekár. Aj jeho zásluhou sa zdravotníctvo
v okrese Svidník dostalo na odbornú úroven. Mal
znacný podiel na rozhodovaní a riešení problémov,
týkajúcich sa výstavby novej Nemocnice
s poliklinikou vo Svidníku. Svidník pre Štefana
Hanušcina to nebola len zubná ambulancia.
Stretával sa tu so zaujímavými ludmi, so
skutocnými majstrami pera Michalom Šmajdom,
Stepanom Hostynakom, ktorí pracovali v Múzeu
ukrajinskej kultúry vo Svidníku, Evou Byssovou.
Práve títo ludia, ale aj mnoho dalších, boli mu
oporou v jeho literárnych zaciatkoch. Štefan
Hanušcin píše prózu, najmä poviedky,
v ukrajinskom jazyku, divadelné hry, je známy
i ako publicista. Jeho tvorba je uverejnovaná na
stránkach periodík. Družno vpered, Nové žyttja,
Duklja, v ludových kalendároch. Patrí k tým
spisovatelom, ktorí píšu o tom, co sami prežili,
alebo coho sami boli svedkom. Vo svojej tvorbe
vykresluje nielen osudy svojho najbližšieho
okolia, ale rozoberá aj všeludské problémy,
zobrazuje cloveka s dobrými i menej dobrými
vlastnostami. Pre jeho poviedky je
charakteristická pravdivost, hlboký
lokálpatriotizmus, demokratickost, humanizmus,
dynamika udalostí a hlboká znalost psychiky
ludskej duše. Prvá kniha uzrela svetlo svetla
v roku 1974 pod názvom Vysoki schody ta inši
opovidannja.
30
V nej sa autor predstavil ako lekár -
humanista, ktorý stojí na strane ukrivdených
a životnými peripétiami poznamenaných ludí. Do
tejto knihy vložil autor praktické skúsenosti
lekára. O tom svedcia aj samotné názvy
jednotlivých poviedok, ako napr. Vcenyj pacient
/Ucenlivý pacient/, Nešcastja /Neštastie/,
Korysna chvoroba /Užitocná choroba/ a dalšie.
Kniha právom získala popularitu u citatelov
a priazen kritiky, lebo v nej autor zobrazuje
psychológiu nášho Rusína. Je preto taká
hodnoverná a úchvatná, lebo autor vychádzal zo
známej múdrosti, že niet ludí s malými osudmi.
V každom cloveku drieme román a jeho život si
zaslúži literárnu úvahu, ked ho náležite
psychologicky spracujeme a umelecky vmotívujeme.
A práve tak prístupujeme k písaniu svojich
poviedok aj Štefan Hanušcin. Inšpiráciou je mu
sám život. Uvedená kniha vyšla aj v slovencine
v roku 1989 pod názvom Vysoké schody. V roku 1981
vyšla druhá zbierka poviedok pod názvom
Opovidannja /Poviedky/. V nej autor zobrazuje
širokú škálu problémov vojna, boj za mier,
byrokracia, malomeštiactvo, karierizmus,
egoizmus, osud mladých ludí v case SNP, krása
duše pracujúceho cloveka a pod. Na napísanie
dajšej knihy, ktorá vyšla v roku 1988 pod názvom
Evakuacija /Evakuácia/, bol autorovi inšpiráciou
vojnou znicený kraj pod Duklou. Kniha sa skladá
z dvoch poviedok, v ktorých je zobrazený
povojnový život našej dediny a mladej
inteligencie, ktorá prišla do zruinovaného
podduklianskeho kraja. Tvorba Štefana Hanušcina
bola publikovaná aj v slovencine, ceštine,
madarcine, ruštine a polštine. Niektoré jeho
poviedky boli uverejnené v zborníkoch Pod
spolocným nebom /1979/, Korene /1990/, Veselka
Karpat/1990/. Profil jeho života a tvorby môže
záujemca nájst v už spomínaných periodikách,
v zborníkoch Ukrajinská literatúra v CSSR
/Bratislava, 1981/, Literaturni portrety
ukrajinskych pysmennykiv Ceskoslovaccyny
/Literárne portréty ukrajinských spisovatelov
v Ceskoslovensku, Prešov 1989/ a v dalších.
V autorových šlapajách pokracoval aj jeho syn
Juraj Hanušcin /1958 1994/.
31
Predcasná smrt nedovolila mladému, literárne
velmi talentovanému synovi pokracovat v zacatej
literárnej tvorbe. Štefan Hanušcin vydal synove
poviedky in memoriam v roku 1997 pod názvom
Predposledná štácia. Poviedky o. i. sa tematicky
a obsahovo viažu aj k Svidníku a jeho okoliu, kde
mladý Juraj študoval na gymnáziu a navštevoval
Nižný Orlík, Vyšný Orlík a okolie, teda po matke
kraj jeho starých rodicov. Štefan Hanušcin sa
velmi rád vracia do okresu Svidník, kde, ako sa
sám vyznal na besede, ktorú s ním pre citatelov
v októbri 1999 zorganizovala Podduklianska
knižnica vo Svidníku, sa cíti ako doma.
32
Hvozda Mikuláš(Hvozda Nykolaj) Narodil sa 24. 12.
1926 v Ladomírovej, okr. Svidník, v rodine
rolníka. Už ako mladý chlapec rád cítal knihy,
pocúval príbehy ludí, najradšej však mal poéziu
Alexandra Pavlovica, ktorá neskôr ovplyvnila jeho
tvorbu. Do základnej školy zacal chodit
v r. 1933. V r. 1941 skoncil 8 tried základnej
školy a ako 15-rocný zacal pracovat vo firme
STUAG, v r. 1942 - 44 pôsobil vo fime VANCURA
a spol, v Krajnej Polane, kde sa ucil za
automechanika. Po vojne, v r. 1946, získal
kvalifikáciu vodica na všetky typy automobilov.
Od r. 1951 až do roku 1989 pracoval v CSAD (teraz
SAD) vo Svidníku. Patrí k ludovým
spisovatelom. Svoju tvorbu zacal krátkymi
básnickami, v ktorých opísal tažký život ludí
spod Makovice v minulosti, ale aj ich túžbu žit
krajšie a lepšie. Prvé básne publikoval
v novinách Rolník spod Dukly, Nove žyttja
a v casopise Družno vpered. Niektoré boli
vysielané v Ukrajinskom štúdiu Slovenského
rozhlasu v Prešove. Výber básní bol knižne
uverejnený v zborníku Zelenyj vinocok, cervoni
kvitocky (Zelený vencek, cervené kvietocky) v r.
1965 a v r. 1974 v dalšom zborníku Karpaty
pisneju vcarovani (Karpaty piesnou ocarené).
Okrem poézie písal aj prózu, najmä krátke
poviedky z dedinského prostredia.
Samostatne mu vyšli dve knihy, a to zbierka básní
pod názvom Makovyc ki dzvinocky (Makovické
zvonceky, 1976) a v r. 1982 zbierka poviedok pod
názvom Sils ki opovidi (Dedinské poviedky). Básne
a poviedky píše v miestnom rusínskom nárecí.
V jeho tvorbe je zobrazený nielen tažký život
podduklianskeho Rusína v minulosti, ale aj
tematika vojny a povojnová výstavba miest a obcí
pod Duklou. V mnohých básnach ospieval krásu
prírody, radosti i starosti cloveka, lásku
lúbostnú i materinskú, zvyky na dedine a pod.
33
Píše aj v súcasnosti. Velmi citlivo a rýchlo
reaguje na rôzne situácie v každodennom živote.
Svojimi básnami - rýmovackami castokrát veselo
i vážne pranieruje zlé medziludské vztahy,
malomeštiactvo, odnárodnovanie, živo reaguje na
dnešnú dobu, napr. v básnach Privatizacija
(Privatizácia), Chocu podnikati (Chcem podnikat),
Okej, Okej. S jeho tvorbou stretávame sa na
stránkach regionálnych novím Dukla, v periodikách
Nove žyttje, Družno vpered, Narodny novynky,
Rusyn a v dalších. Mikuláš Hvozda je na
dôchodku, žije a aktívne literárne tvorí
v Ladomírovej.   KNIŽNÁ TVORBA 1. MAKOVYC KI
DZVINOCKY (Makovické zvonceky).- Bratislava
(PK) SPN-OUL, 1973.- 91 s. 2. SILS
KI OPOVIDI (Dedinské poviedky).- Bratislava SPN
(PK) OUL,
1982.- 126 s. TVORBA V ZBORNÍKOCH 1. Zelenyj
vinocok, cervoni kvitocky.- Bratislava SPV-VUL
(PK) v Prjaševi,
1965.- S. 379-413. 2. Karpaty pisneju vcarovani.-
Bratislava SPV-VUL
(PK) v Prjaševi, 1974.- S.
69-111.
34
Choma Vasil rusista, literárny kritik.
Narodil sa 18. 5. 1932 v Mikovej. Základnú školu
skoncil v rodnej obci, strednú v Štátnom ruskom
gymnáziu v Humennom /1949/, vysokú na
filozofickej fakulte Štátnej univerzity. A.
Ždanova v Leningrade /1955/. Pôsobil nielen ako
vysokoškolský ucitel na Vysokej škole
pedagogickej v Prešove a na Filozofickej fakulte
UK v Bratislave, ale aj na Povereníctve školstva
a osvety, na Ministertve kultúry SSR
a v diplomatických službách. Získal titul
kandidáta filozofických vied, neskôr titul docent
ruskej literatúry. Je clenom spolku
slovenských spisovatelov. Patrí
k priekopníkom výskumu sovietskej literatúry.
Prvé literárno kritické a publicistické clánky
a state zacal písat ešte v r. 1948. Hlbšiu
a bohatšiu literárnovedeckú cinnost zacal
rozvíjat pocas pôsobenia v Prešove. Jeho
literárnovedecké clánky a state sa týkali
literárnej cinnosti ukrajinských spisovatelov
v Ceskoslovensku po roku 1945 a výskumu a rozvoja
ruskej sovietskej literatúry a jej autorov.
Je spoluautorom viacerých ucebníc ruského
jazyka pre základné školy. Jeho štúdie o tvorbe
sovietkych básnikov /predovšetkým o S.
Jeseninovi/ a prozaikoch, doslovy k slovenským
prekladom jednotlivých diel sa vyznacujú hlbkou
znalosti problematiky, širších dobových
súvislostí v organickej jednote s umeleckými
aspektami tvorby. Publikoval vo
viacerých periodikách, ako napr. Duklja,
Slovenské pohlady, Predvoj, v ktorých prezentoval
život a tvorbu ukrajinských spisovatelov J.
Borolyca, E. Bissovej, V. Zozuláka, H. Šmajdu
a dalších.
35
V. Choma patrí k najaktívnejším výskumným
pracovníkom ruskej literatúry na Slovensku. Je
autorom desiatok štúdií a statí o tvorbe M.
Gorkého, S. Tretjakova, V. Šklovského, F.
Abramova, M. Pogodina, M. Šolochova, a i. Znacné
množstvo jeho clánkov a statí o rozvoji ruskej
sovietskej literatúry bolo uverejnených
v periodikách Pravda, Práca, Smena, Slovenské
pohlady, Romboid, Družno vpered. Nove žyttja
a v dalších. Celkove to bolo vyše 40 vedeckých
štúdií, vyše 25 vedecko populárnych clánkov
a niekolko desiatok vedeckých recenzií.
Je autorom štyroch monografií K problematike
realizmu v ruskej sovietskej literárnej kritike
na prelome 20-30 rokov /1965/, Od futurizmu
k literatúre faktu /1972/, Vladimír Vladimirovic
Majakovskij /1973/ a Poézia revolucnej doby
/1987/. V súcasnosti sa aktívne venuje
vedeckovýskumnej cinnosti v oblasti ruskej
a ukrajinskej literatúry.
36
Dionýz ILKOVIC /1907 1980/, fyzik,
vysokoškolský profesor, spoluzakladatel
polarografie. Narodil sa 18.1.1907 v Šarišskom
Štiavniku. Po maturite na Gymnáziu v Prešove
študoval na Ceskom vysokom ucení na
Strojnoelektrotechnickej fakulte Karlovej
univerzity /KU/ v Prahe, neskôr na
Prírodovedeckej fakulte KU. Bol velmi nadaný,
a preto v roku 1930 sa stal asistentom Fyzikálno
chemického ústavu Prírodovedeckej fakulty KU
u profesora Jaroslava HEYROVSKÉHO, neskoršie
laureáta Nobelovej ceny. S profesorom Heyrovským
rozpracoval teoretické základy polarografie.
V roku 1934 uverejnil rovnicu umožnujúcu urcovat
koncentráciu skúmanej látky na základe prúdu
pretekajúceho roztokom pri polarografickej
elektrolýze. Tento vztah je vo vedeckom svete
známy ako Ilkovicova rovnica. V roku 1939 získal
titul docent. Pôsobil ako dekan na
Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského
v Bratislave. Je autorom prvej modernej
vysokoškolskej ucebnice fyziky v bývalom
Ceskoslovensku pre posluchácov vysokých škôl
technického smeru. Napísal vyše 30 pôvodných
vedeckých štúdií a tri dalšie publikácie. Bol
iniciátorom založenia Matematického a Fyzikálneho
ústavu SAV. V roku 1925 sa stáva clenom CSAV
a v roku 1953 akademikom SAV. Bol uznávanou
osobnostou doma i v zahranicí. V roku 1969 bol
promovaný na doktora honoris causa /dr.h.c/
Univerzity Komenského v Bratislave. Za svoje
celoživotné dielo bol viackrát vyznamenaný
a ocenený. Zomrel 5.8.1980.
37
Ivan Juhasevic Skliarskij   1741
1814  zakarpatskoukrajinský folklorista, literát,
ucitel, maliar ilustrátor   Narodil sa r.
1741 v Príkrej, okr. Svidník. Študoval vo Lvove.
V rodnej obci bol ucitelom a diakonom, istý cas
pôsobil v obci Pstriná. V r. 1795 odišiel do
obce Nevickoje, na Zakarpatskú Ukrajinu, kde
pôsobil až do konca svojho života. Zaoberal sa
prepisovaním starej slovanskej literatúry,
písanej cyrilikou. Vyhotovil kópie vyše 40
rukopisných kníh tzv. irmologionov a kníh,
ilustroval ich hodnotnými perokresbami
a farebnými ornamentami. Najradšej prepisoval
irmologiony s notami a skrášloval ich
ilustráciami. Pociatky tejto cinnosti siahajú
ešte do obdobia Juhasevicových štúdií vo Lvove
a do obdobia, ked pôsobil ako diakon v rodnej
obci Príkra. Tu zacal s prepisovaním prvého
irmologionu. V r. 1768 1769 vyhotovil kópiu
irmologionu v obci Pstriná. V knihe je autorov
popis a dátum prepísania. Podla pramena z roku
1947 sa táto kniha pravdepodobne nachádzala
v múzeu Kláštora otcov Redemptoristov
v Michalovciach. Juhasevic bol aj zostavovatelom
storocných kalendárov, spevníkov a zborníkov,
obsahujúcich ukážky ukrajinského folklóru i jeho
vlastnú literárnu tvorbu.
38
V rukopisnom kalendári Na sto lit (1809) uviedol
370 ludových prísloví a porekadiel zo
zemplínsko-užskej oblasti. Po prvýkrát ich vydal
Ivan Pankevic, príslovia z nej použil Jevgenij
Nedzelskij v publikácii Z ust narodu. Pozornost
si zaslúžia Juhasevicove spevníky s náboženskými
a svetskými ludovými piesnami. Jeden autorov
rukopisný cirkevný spevník vlastní Štátne múzeum
ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku. Tri
spevníky z konca 18. a zac. 19. stor., z ktorých
jeden Juhasevic zostavil v r. 1761 1763
v Príkrej, popísal J. Javorskij. Druhý spevník
zostavil v r. 1807. Spevníky obsahujú prevažne
duchovné piesne. Najväcší význam pre
folkloristiku má tretí spevník z r. 1811.
Obsahuje 224 piesní, o ktorých je v spevníku
takýto text Vsich pisnej 224, chto jich choce
maty, za každuju (musyt) po pjataku daty.
(Všetkých piesní je 224, kto ich chce mat, za
každú (musí) po pätáku dat). Zo svetských
piesní k najznámejším patria žartovné a satirické
piesne, ako napr. Išov Ijašok iz Varšavy,
Porodila cecutojka semero ditej, Ešce mi nit
žadna nužda, abym sobi vzjala muža a pod.
V dvojdielnom zborníku slovenských ludových
piesní od Jána Kollára pod názvom Národnie
spievanky (1834 1835), je uvedených aj
niekolko ukrajinských ludových piesní
z východného Slovenska. Sám Kollár ich
v poznámkach uvádza ako rusínsko-slovenské.
Tieto piesne zapísal jeden z mnohých
spolupracovníkov J. Kollára vo vtedajšej
Šarišskej alebo Zemplínskej župe.
39

• Je dost možné, že ich Kollár získal od profesora
  Varšavskej univerzity Andreja Kucharského, ktorý
  v tom období robil výskum na východnom Slovensku
  a bol v styku s Kollárom.
• V zborníku je uvedená aj vtedy známa piesen
  Dinom danom, rusnaci, ktorú zložili
  pravdepodobne potulní študenti. Nakolko text
  tejto piesne uverejnil aj Ivan Juhasevic v jednom
  zo svojich spevníkov, je pravdepodobné, že táto
  piesen zaciatkom 19. storocia bola velmi známa
  a rozšírená.
• Odzrkadluje obraz života Rusínov v tamojšom
  období.
• Ivan Juhasevic Skliarskij písal aj rôzne náucné
  clánky, zostavil zoznam mukacevských biskupov od
  najstarších cias a zaujímal sa aj o dejiny
  všeobecne.
• Jeho dielo nevyšlo nazmar. Rukopisné knihy,
  spevníky a kalendáre sú obdivuhodné tak, ako
  nádherné je jeho písmo, lebo je tak dokonalé, že
  ho tažko rozoznat, ci je písané rukou, alebo
  tlacené.
• Dielo Ivana Juhasevica je významným prínosom do
  kultúry, výtvarníctva a folklóru nielen Rusínov
  Ukrajincov, ale aj do kultúry Slovanov všeobecne.
  
• Zomrel 15. 12. 1814 v Nevickom na Zakarpatskej
  Ukrajine.
•  Tvorba
• Chudožnyk-pysec , Prjacevšciny (1741 1814)
• Encyklopédia Slovenska, Zv. 2, E J
• Slovenský biografický slovník (od r. 833 do
  roku 1990), II. zväzok, E J.

40
Kalinák Eliáš ( Kalynjak Illja)    
Folklorista, etnograf, pedagóg a spisovatel. Meno
zberatela ústnej ludovej slovesnosti Eliáša
Kalináka je zabudnuté. Vie o nom len velmi úzky
okruh odborníkov z oblasti folklóru a etnografie,
hlavne tí, ktorým sa niekedy dostali do rúk jeho
zozbierané a zapísané ludové rozprávky, alebo kto
ich chcel vydat tlacou. Ale aj tie vedomosti
o Kalinákovi sú obmedzené. Jeho zozbierané
rozprávky pochádzajú z Marmorošska na
Zakarpatsku, v ktorých je celý rad lemkovských
nárecových prvkov. Eliáš Kalinák sa narodil
r. 1860 vo Svidníku v rodine rolníka. Základnú
školu skoncil v rodisku pod pedagogickým dozorom
Alexandra Pavlovica. Kde sa ucil na strednej
škole nie je známe. Vyštudoval pedagogickú školu
pravdepodobne v Užhorode. Najprv pôsobil
ako ucitel v Marmoroši. Ucil v obci Vyšná
Neresnica. Eliáša Kalináka v štúdiu na
pedagogickej škole morálne podporoval Alexander
Pavlovic, ktorý ho poznal od detských liet. Bol
s ním v neustálom kontakte, dopisoval si sním,
castokrát bol sprostredkovatelom pri riešení
problémov medzi Eliášom a jeho rodinou vo
Svidníku. Predovšetkým bol Eliášovi Kalinákovi
poradcom v jeho literárno-kultúrnej cinnosti.
Listy, teda korešpondencia A. Pavlovica s E.
Kalinákom , sú ciastocne uverejnené v publikácii
Izbrannyje proizvedenija (r. 1955). Pri
príležitosti úmrtia E. Kalináka noviny Russkoje
slovo v r. 1929 uviedli, že na poste pedagóga
pôsobil 36 rokov. Posledné roky života
prežil E. Kalinák vo Svidníku, kde 11.03.1929
zomrel vo veku 69 rokov.
41
Kedy zacal zbierat ludové rozprávky a kedy zacal
literárne tvorit, sa nepodarilo zistit. Eliáš
Kalinák aj literárne tvoril, písal básne, ktoré
boli uverejnované v periodiku Nedilja. V r.
1981 vydavatelstvo Karpaty v Užhorode vydalo
knihu Derevjane cudo ( Drevený zázrak) , v ktorej
sú uverejnené zozbierané ludové rozprávky z konca
19. a zac. 20. storocia na Zakarpatsku. Medzi
nimi našli svoje miesto aj rozprávky, ktoré
zozbieral E. Kalinák. Knihu do tlace
pripravil známy ukrajinský literár a folklorista
Ileksij Dej. Je v nej uverejnených 11 ludových
rozprávok, ktoré zozbieral a zapísal Eliáš
Kalinák. Sú to rozprávky, ako napr. Dva
zolotovolosi chlopci-prynci (Dvaja zlatovlasí
chlapci-princovia), Smert jak kuma (Smrtka
kmotrou), Melnikova divka i rozbijnyky (Mlynárova
dcéra a zbojníci), Lyš ihrajte cyžmy moji, je
u mene doma troje(Len hrajte cižmy moje, doma ich
mám ešte troje), Šco ljudy robljat, to i ty
roby(Co robia ludia, rob aj ty), Jak duren
navcyvsja kryla robyty i jak nymy poletiv (Ako sa
hlupák naucil krídla robit a ako na nich
poletel), Jak kum kuma pocestuvav (Ako kmotor
kmotra pohostil) a dalšie. Niektoré rozprávky
zozbieral a zapísal tak, ako si ich pamätal zo
svojho detstva, ktoré prežil vo Svidníku.
Zberatelská národopisná cinnost pedagóga
a literáta Eliáša Kalináka, rodáka spod Makovice,
co do rozsahu nie je velká, ale hodnota
zozbieraného materiálu netkvie v jeho množstve,
ale v tom, že E. Kalinák svojou zberatelskou
cinnostou predstavuje v rozvoji kultúry
zakarpatských Ukrajincov tie osobnosti, ktoré
svojou prácou vnášali a vniesli novú kvalitu do
rozvoja kultúrneho života svojho ludu.
42
ARSENIJ KOCAK / 1737 1809/   Arsenij Kocak
jazykovedec, pedagóg, bazilián /vlastným menom
Oleksij Fedorovic Kocak/ Narodil sa 14. 3. 1737
v obci Velké Bukovce, v bývalej Šarišskej župe,
teraz Bukovce, okres Stropkov, v rodine miestneho
duchovného. Doteraz v okolitých obciach
Svidníckeho a Stropkovského okresu žijú obcania
s menom Kocak. Mnohí z nich sa nepamätajú alebo
nevedia nic o svojom slávnom predkovi. Základné
vzdelanie Arsenij Kocak získal doma,
v Bukovciach. Neskôr študoval v Užhorode
a v Prešove, kde ukoncil gymnázium. V kláštore
v Krásnom Brode vyštudoval filozofiu a tam
vstúpil do rehole baziliánov /vasilianov/.
Študoval aj v Košiciach. Na univerzite v Trnave
vyštudoval teológiu a získal titul doktora
teológie /ThDr./. Niektoré pramene uvádzajú, že
tento titul získal A. Kocak na univerzite
v Košiciach, o com svedcia aj jeho poznámky
v niektorých rukopisných knihách /vid Naukovyj
zbirnyk Muzeju ukrajinskoji kultury v Svydnyku
c. 15, zv. 2, s. 7/. Po skoncení štúdií pôsobil
vyše tridsat rokov ako profesor v kláštorných
školách v Krásnom Brode /v rokoch 1968 a 1771
magister noviciátu/, v Imsticeve, Mária-Povci
/Povcanské/, v Malom Bereznom a na Cenecej hore
pri Mukaceve na Zakarpatsku. Ucil v nich
a prednášal cirkevnoslovanský a latinský jazyk,
rétoriku, poetiku, hostóriu, filozofiu a rad
teologických disciplín. Rukopisný prehlad jeho
prednášok sa nachádza v kláštornej knižnici
v Makaceve. V rokoch 1781-1784, 1786 a 1789-1797
bol igumenom v kláštore na Bukovej Hôrke.
43
Arsenij Kocak bol na vtedajšiu dobu neobycajne
vzdelaný, ovládal niekolko cudzích jazykov.
Zaoberal sa výskumom latinského jazyka,
staroslovienciny, ktorú považoval za jazykový
prazáklad slovanských jazykov, a historickej
gramatiky, najmä staršej ruštiny. Ja autorom
syntaktickej gramatiky pod názvom Gramatika
ruskaja o slovosloženiji slova jazyka slovenskavo
ili russkavo... no takožde i latinskavo jazyka.
Zacal ju písat ako profes